XVII. ročník (24. – 27. apríl 2008)
Účastníci festivalu:
Divadelná skupina GAV Levice, DIVADIELKO ZA KORUNU Levice, DS SIEŤKA,TIKTAK Tesárske Mlyňany, JA A MY, Nitra, Divadlo NAPOČKANIE Tlmače, Divadlo HĽADANIE Tlmače, 10 v Kruhu Bánov, Divadelný ochotnícky súbor HRUŠOV Skýcov, Divadelný súbor HUBLA – Čakanské veselé huby, Čaka, Divadlo na DOSKE Prievidza, Celkom malé divadlo, Žemberovce, Divadlo ŠOK, Šaľa, Divadelný súbor HLAVINA Radošina
Hostia:
DIVADLO PÔTOŇ, Levice, Divadelný súbor pri Dome kultúry Michala Babinku Padina – Srbsko
Členovia odbornej poroty:
Eduard Stanovský, predseda poroty
Mgr. Art. Michal Ditte
Miroslav Dacho
Účastníci festivalu a ich hodnotenia porotou a divákmi:
Divadelná skupina GAV Levice
DIVADIELKO ZA KORUNU Levice
DS SIEŤKA,TIKTAK Tesárske Mlyňany
JA A MY, Nitra
Divadlo NAPOČKANIE Tlmače
Divadlo HĽADANIE Tlmače
10 v Kruhu Bánov
Divadelný ochotnícky súbor HRUŠOV Skýcov
Divadelný súbor HUBLA – Čakanské veselé huby, Čaka
Divadlo na DOSKE Prievidza
Celkom malé divadlo, Žemberovce
Divadlo ŠOK, Šaľa
Divadelný súbor HLAVINA Radošina
Hostia:
DIVADLO PÔTOŇ, Levice
Divadelný súbor pri Dome kultúry Michala Babinku Padina – Srbsko
Divadelná skupina GAV, Levice – Lúpežný prepad jednoduchejtrafikantky Josity Marie Villanuevovej z predmestia Santa Cruis de la Ponteverde
Autor: Pedro Mess-Arosso
Réžia: Petr Meszároš
Názor odbornej poroty – Eduard Stanovský
Divadelná skupina GAV z Levíc uviedla dramatickú telenovelu Lúpežný prepad jednoduchejtrafikantky Josity Marie Villanuevovej z predmestia SANTA CRUIS DE LA PONTEVERDE.
Autorom predlohy je režisér Peter Meszároš alias Pedro Mess-arosso.
Na celkom prijateľnej jednoduchej scéne v primeraných kostýmoch zahrali mladíparódiu na televízne telenovely. Boli v inscenácii použité aj televízne výrazové prostriedky/moderátorstvo, reklamy atď./podporené úvodnými zvučkami známych televíznych programov. 43 minútové predstavnie rezonovalo v prítomných mladých divákoch z II. stupňa ZŠ a Odborného učilišťa. Skúsený režisér ponechal hercom priestor na vlastné stvárnenie zverených postáv s istou dávkou improvizácie. U niektorých menejskúsených bola kameňom úrazu slabá javisková reč a nezrozumiteľnosť. Zvolené nádsázkové /groteskné/ herectvo najviac vyhovovalo paródii. Inscenáciu naviac obohatildidaskáliami /komentovanie práve prebiehajúcej javiskovej akcie / čo sa inak v divadle chápe ako polopatizmus, no to režisér povýšil na režijný princíp. Najviac upútala svojim herectvom Zuzana Ďuríková – predstaviteľka babičky Márie Josity. Časté televízne moderovanie sa na niektorých miestach zdalo zbytočné a spomalovalo tempo predstavenia. Posolstvo hry – odsúdenie často uvádzaných mnohých bezduchých telenoviel v našich televíziách je stále aktuálne.
Myslenie mysliteľov z poroty
Lúpežný prepad jednoduchej trafikantky Josity Marie Villanuevovej z predmestia Santa Cruz de la Ponteverde
Z PREJAVU DEDA EDA
– postaviť si za úlohu paródiu k telenovele nie je sranda, spôsob, aký bol zvolený, bol však dobrýpodstatná bola vaša radosť, ako ste hrali na javisku
– najpodstatnejšia časť práce bola: dramaturg, ktorý si text sám napíše podľa knihy je navyše aj režisér
– používanie tabuliek (čo nasleduje) je prevzaté z kabaretu – posúvalo to dej a myslím, že to zapadlo do štýlu predstavenia
– najdôležitejšie vo vašom predstavení je herectvo, tu je groteskno-nadsázkové herectvo, čo je šťastný spôsob vedenia hercov režisérom
VYSVETLENIE – nadsázkové herectvo je také, že ostávate tým, čím ste, ale hráte sa na babičku
– babička je nádherný herecký talent
– niektoré pasáže moderátorky znižovali tempo predstavenia, hoci na začiatku to malo spád
– zaujali ste aj divákov (2. stupeň ZŠ a učilište)
– môžem len poďakovať hercoma Peťovi popriať, aby mal odvahu trápiť sa ďalej s mladými
– celkom pekný fór s tým policajným autom a sanitkou
NEDOSTATKY:
– ak je reklama, pri pristupovaní k opätovnému hraniu ešte nesmúsvietiť svetlá
– niekde to bolo naozajstné zviazanie, niekde to bolo len akože
– my v ochotníckom divadle nemáme rady, ak to, o čom sa hovorí,sa aj ukazuje
OBHAJOBA REŽISÉRA (Peťo Meszároš)
už v pôvodnom texte autor uvádzal do zátvoriek detaily, a preto som považoval za potrebné scénické poznámky z úcty k autorovi ponechať; je to také nóvum
PÁR SLOV MIROSLAVA DACHA
– začalo sa to tak dohromady miešať, nie vždy sa to dalo dobre rozmiešať
– to, čo sa zdvojovalo, neviem, či viedlo k posunu
– kým dedo Edo si myslí, že v niektorých scénach by sa hra mala odohrávať rýchlejšie, podľa mňa by sa mohla odohrávať niekde pomalšie (KONFLIKTNOSŤ NÁZOROV POROTY)
– aj reklamu bolo potrebné posunúť do roviny paródie
– vo vážnosti, s ktorou sa preháňa, je telenovela paródiou už sama osebe
– ešte by to bolo treba ako neohobľované drevo upraviť
Divák je takéhoto názoru…
– Bolo to dobré, celé to bolo dobre vymyslené
– Aký dobrý začiatok Divadelných dní tento rok
– Úplne suprové, totálna pecka
– Koniec sa mi páčil najviac, ale ináč všetko sa mi páčilo
– Herci boli úžasní
– Dobre som sa pobavila
Divadielko za korunu, Levice – Limonádový Joe
Autor: Jiří Brdečka
Réžia: Erika Píšiová
Názor odbornej poroty – Michal Ditte
Vybrať si kultovú predlohu (filmovú alebo divadelnú) pre vlastné inscenačné spracovanie chce na jednej strane kus odvahy a na strane druhej to predpokladá mať aj vlastný, nesporne súčasný a svojský výklad zvolenej kultovej predlohy. Divadielko za korunu z Levíc malo, nanešťastie, iba tú spomínanú odvahu.
Limonádový Joe, divadelná inscenácia a neskôr filmová produkcia, bola v šesťdesiatych rokoch minulého storočia odpoveďou na klasické westerny z americkej produkcie. Bola to prvá paródia na všetkých tých neohrozených greenhornov, kovbojov s koltami, koketné a zvodné salónové speváčky divokého západu, ale aj na banditov a gangstrov, ktorí s radosťou znásilňovali bezbranné ženy čestných mužov. Je nesmierne náročné dať takto výraznému dielu svojej doby nový význam, či novú hodnotu. Je nesmierne náročné tlmočiť súčasný výklad, pretože reagovať na westerny je v dnešnej dobe prinajmenšom prežitok.
Ďaľším dôležitým determinantom výberu takejto predlohy je herecká zdatnosť súboru, spevácky potenciál účinkujúcich, pohybová výbava hercov a v neposlednom rade aj technické vybavenie súboru. Sú to determinanty a činitele, ktoré výrazne ovplyvňujú výsledný inscenačný tvar, pretože ak sú herci neskúsení (mnohí stoja na javisku po prvýkrát), ak sa pohybová zložka skladá len z jednoduchého „hopsania“, ak technika nepomáha, ale ubližuje, tak je muzikálová produkcia odsúdená na neúspech. Ak sa k tomu všetkému pridá ešte aj zlé mizanscénické riešenie javiskových situácií, nedôsledné čítanie charakterov postáv a ich vzťahov, ak je scénografické riešenie inscenácie postavené do pozície z kategórie nelogických, tak nielenže dôjde k onému neúspechu, ale navyše aj k javiskovej trápnosti, bezradnosti a inscenačnému chaosu. Celé toto konštatovanie pôsobí smutne, ale o mnoho smutnejší je fakt, že práve táto inscenácia a toto divadlo sa snaží (a chce) nadviazať na niekdajšiu silnú amatérsku líniu súborov zastrešovaných Mestským kultúrnym strediskom v Leviciach (Slovenské pohronské javisko, Divadelný súbor Pôtoň, Celkom malé divadlo), na odkaz bratov Držíkovcov, ktorí túto silnú líniu amatérskeho divadla dlhé roky formovali. Narážam tým na neodškriepiteľný fakt, že s levickou kultúrnou politikou to nie je celkom v poriadku a že práve inscenácia Limonádový Joe Divadla za korunu je toho dôkazom. Na druhej strane je potešiteľné, že mladí majú záujem o divadlo, že sa chcú prostredníctvom divadla prezentovať a že chcú prostredníctvom divadla vypovedať. Je to snubná perspektíva. Otázkou však zostáva, či nezačať jednoduchšou predlohou, ktorá by im bola jednak bližšou, druhak by im nechávala priestor pre tlmočenie vlastných názorov na svet okolo nich a treťak by ich nezväzovala ťažobou inej doby. Ale mal by im k tomu dopomôcť aj režisér. V Limonádovom Joeovi sa tak nestalo.
Myslenie mysliteľov z poroty
ZOPÁR POCHVÁL MICHALA DITTEHO
– som potešený, že v Leviciach vyrastá generácia mladých ľudí, ktorí sa venujú divadlu
ZOVIAC POKARHANÍ MICHALA DITTEHO
– zmáha ma istý smútok, že súbor, ktorý chce nadviazať na umeleckú úroveň amatérskych divadiel, chce priniesť inscenáciu, ktorá pokuľháva po všetkých stránkach
– titul hry nie je najšťastnejší výber pre začínajúce amatérske divadlo mladých
– neviem, na čo odpovedať touto paródiou na western
– nebolo v tom nič zo súčasnosti
– hudba sem-tam neladí, speváčka poddimenzovaná oproti hudbe
– pokiaľ to technicky nebude ladiť, tak to tomu muzikálu len uškodí
– muzikál si vyžaduje ľudí, ktorým nerobí pohyb po javisku problém
– postava Joa nie je ako vo filme slabá, ale je to surový silák
– kapela nebola osvietená a ak tam už je, načo hudba z filmu?
– nebolo jasné, z akého priestoru chodili postavy do salónu
– všetky mizanscény sa mi zlievali v jednu masu, v chaos ľudí
– základné chybovanie režisérky – herci nemali vodítko zo strany režiséra, ktorý by ich viedol od základov práce herca na javisku
ZÁDRAPKY DEDA EDA
– nepresvedčili ma, že Limonádový Joe je hrdina, a zároveň je taký sraľo
– muzika mala byť niekde v popredí, predely sa mohli robiť živou hudbou
– klavirista a lietajúce dvere chýbali
– menej býva viac (na margo 1hodiny 5 minút, koľko predstavenie trvalo)
ZCHYTENÉ OD MIROSLAVA DACHA
– lietalo to od devíti k pěti
– mňa tam zaujal jeden autentický moment, keď sa šmarená stolička naozaj roztrieskala
Z OBHAJOBY REŹISÉRKY ERIKY PÍŠIOVEJ
toto predstavenie vôbec nebolo písané ako muzikál
Divák je takéhoto názoru…
– Veľmi dobre som sa zabával, už dávno som sa tak nie
– Najprv ma to nebavilo, ale potom sa mi to začalo ľúbiť
– Najlepšia hláška bola: „Aké strašné divadlo, nedá sa na to pozerať“
– Mne sa páčil ten smiech
– Bolo to vynikajúce
– Z obecenstva sa tam niekto tak smial (M. Kabát – pozn. redakcie), že ja som nemohol
DS SIEŤKA, TIKTAK – Slncový kôň
Autor: Michal Ditte
Réžia: Juraj Augustín
Názor odbornej poroty – Miroslav Dacho
Keď ide o vajcia
Sieťka. Súbor mladý, začinájúci, plný energie zažíva prvé styky a dotyky s úspechom i neúspechom. Chce tvoriť a má na to predopklady. Podobné problémy ako na javisku zažíva i v súkromnom živote. Prvé kroky sú strnulé, krivkajúce, kolísavé. Najviac sa im darí v univerzálnej téme večného šteklenia a škádlenia žliaz s vnútornou sekréciou. Odrazilo sa to i v inscenácii – momenty tohto druhu boli autentické, pulzujúce, prirodzené a zábavné. Ich autorom, protagonistom (nie nezaujímavým) i režisérom bol zvedavý mladý ochotník Juraj Augustín. Škoda len, že sa nedarilo zaujatie, nadšenie a energia týchto scén preniesť do celku. Zvyšná väčšina sa rozpadala, drobila, strácala pointy a najmä rytmicky stagnovala. Skrátka prišiel najmä text z pera (tiež mladého) autora Michala Ditteho. Nevedno ako ho súbor čítal a ako ho chcel ponúknuť divákovi. Pretrvávajúca interpretačná mätež vyústila do pôvodne nezamýšľanej frašky, keď sa v závere metaforická hra s vajcom stala vďaka predchádzajúcim výstupom už len láscivnym fórikom pre publikum, ktoré už na vážnosť diania na javisku rezignovalo. Vajce sa rozbilo, ale je dôvod zniesť ďalšie, možno sa niečo vyliahne. Do toho a naplno, kohúti.
Myslenie mysliteľov z poroty
ČO NA TO MIROSLAV DACHO?
– nechcelo to byť, ale trochu sa to paródiou stalo
– vybrali ste si dobrý text
– hercom niekedy čas strašne letí, ale divákom nie
– malo to čosi so sentimentálneho románu, potom akejsi putovačky Dona Quijota, lascívnej perverzitky a napokon kontaktu s divákom, tak povediac telo na telo
– najprv si treba ujasniť vzťah k predlohe a potom prostriedky
– bolo to ploché, také 2 – D
– na diváckych reakciách bolo vidieť, kde ste boli ako herci sami sebou
– akonáhle pracujete s dvojzmyslami (začalo to slipami – ráno – poškrabanie), diváka oslovíte
– výpovedná hodnota sa niekde poroztrácala
– z vajca urobíte praženicu, akoby ste nemali úctu k Dobšinskému
AJ DEDO EDO MÁ SVOJ NÁZOR
– veľmi sa mi páčil výber živej hudby a potom to dú-dú-dú
– páčila sa mi zvukomaľba – v detských predstavách je veľmi dôležitá
– plačlivý bol nielen kráľ, ale aj šašo, hoci v rozprávkach mal šašo rozveseľovať
– keby nebolo toho erotického hrdinu, toho princa, tak…
– nehovorím, že predstavenie nemôže byť 1 hodinu a 30 minút, ale…
– počul som, keď si dal princ dole nohavice, ako vzdychajú dievčatá
– pripomínalo mi to až kabaret
A ČO VYJADRENIE AUTORA TEXTU A REŽISÉRA
Michal Ditte: „Ja vás obdivujem. Je to moja 3. rozprávka a asi aj posledná.“
Juraj Augustín: „Hádam nie kvôli nám!!!“
Michal Ditte: „Nie, nie. Ale bolo tam až x záverov. Teší ma však, že sa pracovalo s princom. Poradili ste si s momentami, s ktorými som si ani ja nevedel rady. Dobšinský pracuje s trojzmyslami. Páčilo sa mi skamenenie – zvládnuté bolo bravúrne. A aj ryba s divákom.“
Juraj Augustín: „Ja by som sa vyjadril k tej praženici. To malo značiť zničenie vajca, aby dobro zvíťazilo nad zlom. A ten sex na javisku – to nám ušlo.“
Michal Ditte: „Ešte jedna vec – dopisovať do niekoho textu a pritom udržať poetiku, nezrušiť štruktúru textu, to chce odvahu a aby to oproti pôvodnému textu nevytŕčalo.“
Divák je takéhoto názoru…
– Som celkom spokojná
– Bolo to v poriadku, celkom sympatický kolektív
– Bolo to dobré
– Chvíľku som si aj pospala (takmer 2 – hodinové predstavenie – pozn. redakcie), takže som nemusela nijako trpieť a keď som sa prebrala, akoby som nič nezmeškala
– Mne sa to strašne páčilo
– Toto predstavenie mi spravilo dobrú náladu
Ja a My, Nitra – Ja sa narodím
na motívy divadelnej hry bratov Čapkovcov „Zo života hmyzu“
Réžia: Marian a Alena Michalidesovci
Názor odbornej poroty – Michal Ditte
Divadelná hra bratov Čapkovcov je parafrázou na ľudstvo, zasadená do prostredia živočíšnej ríše (motýle, chrobáci a mravci). Tento text, dovolím si tvrdiť, je nadčasovým dramatickým dielom vypovedajúcim o človečenských márnostiach. Autori umne zneužili príznačné druhy živočíšnej ríše: motýle (prelietavé, nestále) na vykreslenie sexuálnych hier, chrobákov – večne sa lopotiacich s kusom hovna ako obrovským majetkom a mravcov – bojovníkov, agresorov, rasistov. Divadelníkom z Nitry nemožno uprieť fakt, že napísané čítali správne, avšak inscenačným spracovaním svoje správne čítanie zbytočne pošliapali. Napriek tomu, že sa jedná o mladých dvadsiatnikov – vysokoškolákov – inscenácia mala rozmer produkcie z kategórie detskej dramatickej tvorivosti. Herectvo sa z väčšej miery prikláňalo k infantilnosti (hranie sa na párenie motýľov mávajúc pritom krídlami, pechorenie sa s nafukovacími loptami, v intonáciach pripomínajúcich paródiu na mamičkovské ťuťulimiťuli apod.). V priamej úmere k herectvu sa pridávalo aj kostýmovanie hercov, ktoré sa snažilo popisne znázorniť ten ktorý hmyz a dokonca aj v hudbe. Jednoducho povedané, inscenačné spracovanie nezodpovedalo vekovej kategórii protagonistov na javisku, nepostihovalo výpovednú hodnotu textu na základe ich životných a osobnostných skúseností. Azda jedinou uveriteľnou situáciou, dokonca adekvátnou veku tvorcov, sa stala situácia svrčka a tehotnej svrčkovej, ktorá sa niesla v realistickej linke a naznačila možnú cestu, akou by sa tvorcovia mohli uberať. Zvláštnou líniou predstavenia bola línia postavy Pierota – smutného klauna (v pôvodnom texte postava Tuláka). Práve prostredníctvom tejto postavy chceli tvorcovia tlmočiť svoje posolstvo. Postava však nič netlmočila. Stala sa len nemým rozprávačom príbehu a jej fungovanie v priestore (z hľadiska konania, zasahovania do jednotlivých situácií…) bolo viac nejasné než zrejmé. Zostala tak len neidentifikovateľným konštruktom týčiacim sa nad všetkými tými hmyzími príbehmi a nielenže nedala rozhodujúcu odpoveď, ale navyše, vyvolala ešte väčšie množstvo otázok a pochybností zároveň.
Myslenie mysliteľov z poroty
VYJADRENIE MICHALA DITTEHO
– konečne po včerajšku predstavenie, ktoré malo temporytmus, aj keď tými nezmyselnými predelmi sa to narúšalo
– malo sa to menej zahrať infantilne (detsky) v kostýmovaní i stvárnení (lopty)
– 22-roční vysokoškoláci akoby hrali späť k detskému divadlu, kým včera tu mladší chceli hrať divadlo pre dospelých
– nevyplynul mi kód, čo tie noviny chceli povedať
– mávať motýlími krídlami nie je potrebné, lebo texty sú tak ľudské, že ide o pripodobenie ľudí k hmyzu
– v chrobákoch je to o honbe za hovnovou guľôčkou
– žiadalo sa mi ísť po naturálnejšej, realistickejšej linke, čo sa podarilo v rodine svrčkov – jediný svetlý moment celej inscenácie
– na záver mi smutný klaun nedal odpoveď, prečo je to Pierot, prečo sa o ňom hovorí ako o tulákovi, bezdomovcovi
– v stĺpcových svieteniach je škoda, že hercom nevidieť do tváre, aj keď svetelný plán oceňujem, ako aj autorskú hudbu
– bolo mi ľúto, že ste to nechali v pôvodnej výpovedi a neposunuli ďalej do 21. storočia
– prečo tie guľky hovnové tiež nie sú z novín?
VYJADRENÍČKO EDUARDA STANOVSKÉHO
– niektoré veci sa mi páčili, niektoré ma plietli – najviac postava Pierota, ktorá prichádza ako žena, ale čím sa stáva potom – osudom? (keď riadi život chrobákom)
– keď je človek mladý, tak sa snaží premeniť hovienko na zlato, potom, keď je starší, cennejšie je preňho zdravie
– hudba bola veľmi vhodná, vytvárala atmosféru
– upozornenie na začiatku, že máme hľadať analógiu života ľudí so životom hmyzu bolo zbytočné, ale inú ako u svrčkov som nevidel
(VY)JADRNE OD MIROSLAVA DACHA
– scéna tehotnej svrčice bola najteplejšia, ale to, čo bolo u nich sa dalo využiť aj v iných prípadoch
– to, že je tam guľka trusu, to je akoby domov ťahali automatickú práčku
VÝPOVEĎ LACA (jediného prítomného zo súboru!!!)
– mím je niekto, kto je tu už dlho na tomto svete a ide preč, ale vyzlečie si kabát a ešte pozoruje to, o čom ho hmyz chce presvedčiť
– svrčky majú samé seba + detičky, ale pri chrobákoch je celý život hovno, aj mravce naňho útočia, dokonca aj na diváka, a preto sa oblečie a ide preč
– ľudia sú istým spôsobom infantilní, my sme to ani nechceli reálne
Divák je takéhoto názoru…
– v pohode, len neviem… veľmi som tomu nerozumela
– mne sa to nepáčilo, lebo som to nepochopila
– herecky to bolo dobre, ale téme som neporozumel, avšak niektoré témy boli dobre zahrané
– podľa mňa to bolo super, problémy dnešnej spoločnosti boli vyjadrené pekným spôsobom a postava v bielom predstavovala dobro, pôsobila melancholicky
– pekné to bolo, vyslovene o pocitoch
Divadlo NaPočkanie, Tlmače – Toto nie je Popoluška
Autor: Janusz Glowacky
Réžia: Pavel Graus
Názor odbornej poroty – Miroslav Dacho
V TLMAČOCH POPOLUŠKA, ALE LEN NAPOČKANIE
Divadlo na Slovensku (ochotnícke i profesionálne) je zo dňa na deň čoraz väčšou Popoluškou našej kultúry. Aspoň sa tak hovorí.
Tlmačský súbor Napočkanie pod režijným vedením Pavla Grausa inscenoval Glowackeho hru Popoluška, ktorej hlavná postava má tiež problémy s inštitúciou a (za)riadením. Príbeh sa odohráva v polepšovni mladistvých dievčat, respektíve na malom priestore jedného z kútov tlmačského javiska. Malinký priestor ponúkol nielen zaujímavé, netradičné hracie pole, ale veľmi dobre spĺňal estetickú, dramatickú funkciu. Mladí herci ho ovládali a zvládali, umožnil im koncentrovanú prácu i výsledok. Dievčatá akoby rozprávali o svojich ozajstných životných príbehoch, pričom každá z nich bola úplne iná, jedinečná. Aj keď hrali suverénne, problémovejšie boli náročné a dlhé monologické časti, ktorými autor nešetril. Tu divákovi niekedy unikala autentickosť, prirodzenosť, logika a zmysel vypovedaného. Chlapci, žiaľ, (nie z vlastnej viny) ťahali za kratší koniec, najmä preto, že predstavovali (na rozdiel od dievčat) postavy výrazne staršie. Oslabovala sa tak celková „dôveryhodnosť“ tlmačského opusu. V týchto okamihoch predstavenie lavírovalo medzi klasickou snahou inscenačne interpretovať text a medzi (pochopiteľne, úplne legitímnymi) hereckými etudami z tzv. dramaťáku. To platí i pre réžiu Pavla Grausa.
V každom prípade je zrejmé, že vyrastá veľmi snubná mladá herecká generácia, ktorá môže ešte všeličím prekvapiť a potešiť (najmä seba samú). Je zárodkom budúcnosti ochotníctva v Tlmačoch, kde divadlo rozhodne nie je Popoluškou.
Myslenie mysliteľov z poroty
KLADY
– raz ste boli vy – herci priota, raz text
– maličký priestor = jednak netradičné, jednak atmosferický, estetický prejav
– v malom priestore sa dalo oveľa slobodnejšie pracovať, keď ste si to tak pekne skomornili
– fajn, že sa pracovalo s dverami
– každá dievčina bola iná, iný výraz tváre = každá postava má iný prístup a v tej autentickej podobe to pokračovalo
– pekné momenty vo vzťahoch, príbehoch (na to, že ste takí mladí)
– niekedy to bolo aj vtipné
– je dnes vzácne, že mladí chalani robia divadlo
– bolo to prívetivé odpoludnie s bandou mladých tlmačských ochotníkov
– televízny videoartový záver = zaujímavé premostenie z divadelného stavu do reálneho života, vnímam to ako moderný prvok
– hudba dodávala atmosféru
– mohli sme si zgustnúť na režisérových speváckych kvalitách „müllerovského typu“
– je správne, že sa nehľadali dôvody, prečo ste sa v ústave ocitli
ZÁPORY
– dalo by sa nájsť lepšie posolstvo k tej vašej peknej inscenácii
– dvere mohli temporytmus ešte viac podporiť, t.j. mohli mať aj dramatickejšiu funkciu, aj keď sem-tam nimi predsa len niekto buchol
Divák je takéhoto názoru…
– ťažká hra, mňa osobne prekvapilo to zloženie – samé mladé decká, ale myslím, že celkom v pohode
– bolo to dobré
– nato, že sú to len školopovinné deti to bolo fantastické
– síce ťažký obsah, ale páčilo sa mi
– mne sa to páčilo, mladým držím palce aj v ďalšom fungovaní
Divadlo Hľadanie Tlmače – Orchester Titanic
Autor: Christo Bojčev
Réžia: Alena Senešiová
Názor odbornej poroty – Michal Ditte
Text Christa Bojčeva je rébusom. Hádankou. Otázkou bez jednoznačnej odpovede. Autor nás vovedie do prazvláštneho priestoru železničnej stanice, na peróne ktorej existujú z nejasných príčin štyri postavy skrachovancov. Predĺženú expozíciu ich „príbehu“ nabúra ďaľšia tajuplná postava iluzionistu, ktorý vďaka svojmu nadaniu vymaní skrachovancov z ich tápania. Okrem jedného. Ten, nevedno prečo, zostáva tam, kde bol doteraz. To je stručná linka deja. V podstate aj to jediné, čo vskutku môžeme bez špekulácií tvrdiť. Všetko ostatné je vecou domýšľania, fabulovania, a vonkajších konštruktov. Text nedáva indície k jednoznačnejšiemu čítaniu postáv, priestoru v ktorom existujú, či priestoru do ktorého sa na konci dostávajú. Nedáva indície ani k postave iluzionistu (kto to je?, prečo prišiel práve k tejto štvorici?), nedáva indície ani k postave Doka (prečo práve on zostáva?, čo ho k tomu predurčuje alebo čo ho k tomu odsudzuje?). Nehovoriac o toľkokrát spomínanej medvedici, Titanicu a mnohých ďaľších motívoch, ktoré svojou neurčitosťou a nezodpovedanosťou celý text stavajú skôr do pozície absurdnej. Nebolo by na tom nič zlé, ba priam naopak, rozbitý a nepomenovateľný svet je našou súčasnosťou, ale zároveň je potrebné dodať, že dramatická predloha, ktorú si tlmačský súbor vybral, nemôže svojou kvalitou konkurovať veľkým hrám absurdnej dramatiky minulého storočia. Pre dramaturga je nesmierne náročné narábať s hypotetickými riešeniami, a keďže Bojčevov text je hypotézami presiaknutý, tak ako dramaturg by som si tento titul neželal realizovať. Tlmačský súbor však z tejto prekérnej situácie svojsky vykorčuľoval. Na amatérskej scéne nie je toľko súborov, ktoré by takto komplikovaný text mohli uchopiť, najmä čo sa týka hereckej disponovanosti, pretože to je azda základné pojítko, ktoré inscenáciu držalo pohromade, dodávalo jej napätie, vo svoje drobnokresbe prinášalo množstvo komických situácií a najmä – uzemňovalo rozlietanú predlohu. Tvorivý tím okolo režisérky Aleny Senešiovej sa síce nesnažil odpovedať na dramaturgické otázky (ktoré som bol býval spomínal vyššie), ale mal snahu poddať sa mysleniu autora textu. Čo je tiež v istom slova zmysle cenné. Herecké línie jednotlivých postáv sa snažili vykresliť v realistických obrysoch, nestavali ich do roviny absurdnej (či už sa jedná o situácie alebo mizanscénické riešenia). V scénografii bola zjavná ambícia vytvoriť neútulný a nehostinný priestor, možeme povedať, že priestor podobný exteriérom, v ktorých sa nachádzajú súčasní homless. Možno by stálo za úvahu väčšej uzavretosti a zminimalizovania hracieho priestoru. Zvuková zložka inscenácie pracuje najmä s ruchmi železnice a rôznymi hudobnými podkladmi. Záverečný song (Knocking heaven´s door) mal ambíciu odkázať na jeden z možných návodov ako inscenáciu (a aj pôvodinu) čítať – teda – že je to celé medzi nebom, peklom, očistcom a zemou.
Myslenie mysliteľov z poroty
POUČENIA
– s loďou Titanic je to skôr „zamlžení“ textu
– postavu iluzionistu môžeme vnímať ako anjela, mesiáša, ale tak ostáva otázka, čím iluzionista vlastne je
– s textom sa musí pracovať v súčinnosti s hypotézami, lebo sám text nie je jasný, treba si určiť priestor a ujasniť, kto je iluzionista
– absurdné prvky nevybočujú zo základnej krivky
– je mi ľúto, že to nebolo odohrané v užšom kontakte s divákom, zároveň so zmenšením priestoru
– trošku znaturálniť mizanscény (postavy neboli naozaj prízemní ľudia, skrachovanci)
– Meto je veľmi expresívny na začiatku
POCTA TLMAČANOM
– cenná je dôvera v autora Tlmačanmi, ktorí sa snažili pochopiť autorovo myslenie
– najvýznamnejšia zložka celého predstavenia je zložka herecká
– herecká drobnokresba, temporytmus = ok
– hudba: „Ja som sa trošku zľakol, že technik a sa pomýlil a pustil zvučku festivalu.“ M. Ditte
– pri tej mizernej sezóne, ktorá tento rok panuje po stránke kvality, toto bolo konečne PRVÉ predstavenie dospelého divadla
– „Konečne má niečo perspektívu, o čom sa možno baviť, za čo ďakujem.“ M Ditte
– „Doteraz ste ako súbor išli cestou komédie, ale táto hra dáva veľké množstvo výkladov. Veľmi sa mi páčilo odchádzanie postáv zo scény (divadelne veľmi presne urobené miznutie)“ dedo Edo
– všetko to bolo autentické, bolo to fajn
– „Želám vám, aby sa vám darilo ďalej.“ dedo Edo
REŽISÉRSKE „PO“ (hovorí Alena Senešiová)
– predstavenie sme zahrali s očakávaním
– postavy sme postavili do oblasti očistca
– sme Hľadanie, preto takýto text
Divák je takéhoto názoru…
– krásne, mimoriadne, páčilo sa mi strašne
– páčilo sa mi to, bolo to také modernejšie poňatie
– ja som vedela, že domáci sú dobrí, skutočne to prežívali, bolo sa treba zamýšľať
– boli sme nadšení
– celý čas som mala zimomriavky, je to proste o živote
Divadlo 10 v kruhu Bánov – Zbitý pes
Autor: Ivan Borowski
Réžia: Ondrej Remiáš
Názor odbornej poroty – Miroslav Dacho
Bánov: beat – bitý; být, nebo nebýt…
Krátka dráma – uvádza sa v podtitulku, mohli by sme povedať i scénická miniatúra (možno ešte niečo menšie), ktorá sa v bánovskom podaní začína ako široké plátno. Treba povedať, že v premyslenom štýle, v dodržaní zvolených estetických prostriedkov. Dvaja mužskí protagonisti fyziognomicky tiež pasujú, azda by i mohli byť beatnikmi… Začnú hrať a postupne sa beatnictvo vytráca. Je to úloha nesmierne ťažká: postavy, prostredie, okolnosti sú v širšom povedomí – majú temer až dokumentárny charakter – na to, aby sa hrali len všeobecne a akosi po našsky, po slovensky, tak ako my vieme (hoci napr. opitosť je predsa všade rovnaká). Najpozoruhodnejšia, sugestívna a transparentná ostáva zložka filmová a hudobná (živá hudba!). Scénická skica sa friško skončí, tak trochu banálny príbeh sa uzatvára, a ani nestihol rozpučať nie to rozkvitnúť do chcenej veľkosti. To je už ale otázka na autora Borowskeho, ako to myslel… Bánovčania dopovedali príbeh dôležitými encyklopedickými informáciami. Komponovaný večer na tému Kerouac, resp. Beatnici by sa práve mohol začať, lež končí. Ale veď stále sme na ceste…
Myslenie mysliteľov z poroty
OČAMI M. DACHA
– táto krátka dráma je kratšia, než by mohla, mala byť, bola to len skica, ktorej výpovedná hodnota je dosť problematická
– skoro žiaden priestor, kde by sa odohralo niečo zo života beatnikov
– skoro až hraný dokument, no divadlo by malo ostať nohami na zemi
– najautentickejšie pôsobila filmová a hudobná zložka a mala niekedy aj väčší priestor ako hrané dialógy
– kameňom úrazu je činoherná stránka, problémom je divadelná hodnota
– bol to milý, decentný úvodík k niečomu väčšiemu
OČAMI DEDA EDA
– veľmi sa mi páčila muzika, harmonizácia
– zaujímavé bolo použitie filmového plátna, dokrútok
– fungovala informatívna zložka = upozornenie na určité obdobie, poučuje priamo príbehom o živote ľudí z minulej generácie, a nie mentorsky
– zaujímavo inscenačne pôsobili 3 zložky: inscenačná, hudobná a vizuálna
OČAMI M. DITTEHO
– odkaz textu je prvoplánový, plochý
– dejová linka dosť nedramatická
– hudobná zložka nekonkurovala ani textovej, ani javiskovej
– hudba nespájala to, čo sa dialo na javisku
– akoby zložky fungovali sami osebe okrem tematického rámcovania beatnikov
– stáva sa nudným, že sú stále opití… chýba mi nadsázka a povýšenie tých orgií
– zdvihnúť to konečne z toho gauča
– bolo tam aj množstvo klišé informácií (hárok papiera ťahaný hore)
OČAMI O. REMIÁŠA
– prvá vízia bola dostať beatnikov na javisko a tú slobodu do 4 stien, čo bolo ťažké
– ďalšia vízia bol text a nájsť formu, ako to preniesť na javisko, aby z nej prišla emócia
Divák je takéhoto názoru…
– výborné predstavenie, páčilo sa mi to veľmi
– bolo to suprové
– hudba = niečo skvelé, excelentné
– bolo to dobré
– mne sa páčilo, že to celkovo bolo ucelené
– bolo to krátke a malo to šťavu
– ten s tými dlhými vlasmi, ten bol najlepší
Divadelný ochotnícky súbor HRUŠOV Skýcov – Trikrát svadba
Autor: Karla Lužanská
Réžia: Ľubomír Hosťovecký
Názor odbornej poroty – Eduard Stanovský
Možno po 15-tich rokoch sa na tlmačskej prehliadke znova objavil DOS Hrušov, pri MO MS Skýcov. Súbor udržuje tradíciu ochotníckeho divadla v obci, ktorá začala v 20-tych rokoch minulého storočia. Zameriavajú sa na hry z dedinského prostredia od slovenských autorov. Prekvapením bolo, že si súbor Matice slovenskej tentoraz vybral hru českej autorky Karly Lužanskej Trikrát svadba, ktorú napísala v roku 1931. Režisér Ľubo Hosťovecký uviedol hru v realistickom prostredí príslušnej doby, v inzitnom (naivnom) prevedení.
Herci hrali tak, ako vo svojich divadelných skúsenostiach pochopili jednotlivé postavy. Popri starších skúsených hercoch sa objavili niektorí mladší nádejní adepti herectva. Zo starších upútal režisér Ľubomír Hosťovecký v postave ministerského radcu, Jarmila Hözlová v postave slúžky Katky a najmä Beata Zbonková svojim civilným herectvom v postave Betušky. Hra neprináša nejaký dramaturgický objav, lebo je vlastne jednoduchou situačnou komédiou s prehľadnými zápletkami vyplývajúcimi zo zámeny postáv. Porota však ocenila namä to, že súbor udržuje vo svojom prostredí tradíciu slovenského inzitného divadla v dedinskom prostredí. Divadlá tohto typu sú najmä pre mladých nositeľmi pohľadov na vývoj ochotníckeho divadla na Slovensku. V rámci súčasného trendu činoherného divadla sú už vlastne alternatívnym divadlom. Porota zaželala divadelníkom zo Skýcova ďalšie tvorivé úspechy do budúcnosti s nádejou, že sa raz odhodlajú pre náročnejší titul uvedeného súčasnými modernými prostriedkmi ochotníckeho činoherného divadla.
Myslenie mysliteľov z poroty
SLOVÁ DEDA EDA
– trvalo to 2 hodiny s 2 prestávkami
– prekvapilo ma, že ste si vybrali hru starú 70 rokov, navyše z českého prostredia
– je to situačná komédia z konca 30. rokov, čo je plus, lebo ste museli inak rozmýšľať
– treba poďakovať, že udržiavate divadlo starého typu
– vy ste hru neškrtali, ale do bulletinu ste to mohli aj napísať, že hráte tak, ako pre 70. rokmi
– ak chcete mať realistické kostýmy, veci, tie dve stoličky nesmú byť zo súčasnosti
– hre ublížilo, že ste neškrtali
– koktavý človek nekoktá stále, jeho postava a oblečenie (jako aj chorého Oskara) sa mi zdali až prehnané
– žiadne prekvapenie sa na konci nedeje – vy za to nemôžete, je to tou hrou
– veľmi dobre bola vybraná hudba
– zadná stena sa v divadle tohto typu už nerobí, na okno sa len hrá… urýchlite si aj prestavbu
SLOVÁ M. DACHA
– množstvo textu z diváckeho pohľadu ubíja
– ja som si myslel, že máte aj šepkárku dobovo okostýmovanú, ale potom ona vyšla na javisko
SLOVÁ M. DITTEHO
– ak chcete rásť ako divadelníci, je najlepšie chodiť na krajské prehliadky
Divák je takéhoto názoru…
– len niektoré hefty tam boli na zasmiatie a ten koktavý
– nevládal som to dopozerať
– bola to nuda
– ušla mi pointa – dobre, tri svadby, ale nejaký hlbší význam to nemalo, sčasti to bolo humorné
– je to strašné, nezáživné, dlhé a keď som sledoval ostatných ľudí, každý sa nudil, nielen ja
Divadelný súbor HUBLA – Čakanské veselé huby, Čaka – Objavenie Ameriky alebo prečo pirátov nikto nemá rád
Autor a réžia: Vojto Petrík
Názor odbornej poroty – Michal Ditte
Objavenie Ameriky alebo prečo pirátov nikto nemá rád Kabaret, recesné divadlo a divadlo malých javiskových foriem má na Slovensku tradíciu od šesťedesiatych rokov minulého storočia. Tento typ divadla vypovedal – prostredníctvom mladých tvorcov – o spoločnosti, politickom zriadení, generačných rozdieloch a na všetko reagoval vtipom, nadsázkou, obrazovosťou, či jemnými náznakmi (môžeme povedať, že metaforickými). Práve divadelný súbor z Čaky sa na tohtoročnej krajskej prehliadke nitrianskeho kraja snažil o kabaretné spracovanie vlastnej autorskej predlohy, dokonca aj so živou hudbou. Jednoduchá mustra príbehu objavenia Ameriky prostredníctvom moreplavca Krištofa Kolomba, bola doplnená o fiktívne pridružené situácie s Jackom Sparowom a aktualizácie z našej súčasnosti, niekedy menej a inokedy ešte menej vydarené. Celá produkcia útočila svojím humorom na prvú signálnu sústavu mozgovú, čo v určitých ťaživých chvíľach žitia človeka môže pôsobiť blahodárnym dojmom, avšak, ak by sa ktokoľvek zo skandujúceho hľadiska priznal, že po nociach prepína na drišľakovskú šovku, tak by ho zrejme ten istý dav bol býval zlinčoval. Jednou z úloh divadla je nesporne zábava, nie je to však úloha osamotená. Aj zábavné divadlo, ak divadlo chápeme ako širokospekrálnu zmes rôznych umeleckých kritérií, musí obsahovať isté estetické a umelecké hodnotové línie, ktoré produkciu nedegradujú na lacnotku z hypermarketu. Divadelný súbor nadväzujúci na tvorbu Divadielka na Osmičke by sa vo svojej tvorbe mohol v budúcnosti pohnúť iným smerom, a to smerom, ktorý by reagoval na súčasnosť, na spoločenské neduhy a problémy, nech aj kabaretnou či maloformistickou formou.
Myslenie mysliteľov z poroty
HOVORÍ M. DITTE
– produkcia viažuca sa ku kabaretu, je to divadlo recesné, ale aj divadlo pôsobiace na 1. mozgovú signálovú sústavu
– za cieľ si toto divadlo stanovilo iba parodovať istú historickú skutočnosť, ostatné boli len jednoducho uložené informácie (napr. Baumax, postreky…)
– šliapali ste na prvoplánovej línií s jednoduchými slovnými gagmi
– pripomínalo mi to zábavnú produkciu TV Markíza
– zabávať diváka je veľmi ťažká vec a vám sa to podarilo, len mi je ľúto, že okrem robenia srandy nemáte vyššie posolstvo
– hudobná zložka išla v symbióze toho, čo sa dialo na javisku
– spevácky a hudobne na vysokej úrovni, aj keď skôr kabaretne
– chýba určitá estetizácia prostredia, rozmiestnenie priestoru
– kostýmy – dobové aj moderné tričko?!
– aj prostredníctvom zábavných scén chcite niečo tlmočiť
PRIZNÁVA DEDO EDO
– akoby sa vracala doba kabaretov – nie je tu veľa činohernej činnosti, aj keď sme zaznamenali pokusy divadelného pôsobenia
CHVÁLI M. DACHO
– je veľmi dobré, že takéto niečo sa robí
– myslím, že súbor má elán, nasadenie, snahu komunikovať s divákom, treba len niektoré veci preosiať, treba robiť selekciu
Divák je takéhoto názoru…
– bolo to super
– dobré to bolo, mne sa to páčilo
– my sme sa bavili, brali sme to ako paródiu
– miestami sa mi to zdalo s tým prelínaním súčasnosti a minulosti prehnané
– odviazal som sa
– mne sa to celkom páčilo
Celkom malé divadlo, Žemberovce – Zvyšky od obeda
Autor: Donald Churchill
Réžia: Edo Šebian
Názor odbornej poroty – Eduard Stanovský
Celkom malé divadlo Žemberovce by som mohol nazvať aj celkom malým súkromným divadlom. V hereckom zložení manželia Meszárošovci a režisér Eduard Šebian, tvoria tvorivý tím už šesť rokov. Aj v najlepšej rodine môže dôjsť rodina k bodu, keď si treba trochu oddýchnuť. Po náročných tituloch, ktoré uvádzali v minulosti (taká bola v minulej sezóne Slečna Júlia), sa na tohoročnej prehliadke predstavili hrou, ktorú možno zaradiť medzi hry komerčného charakteru. Také hry, ktoré neriešia žiadny – na myslenie náročný príbeh – sú zárukou diváckeho úspechu. Iste má súbor aj dramaturgický problém pri výbere hry, pretože je omedzený na hry, kde učinkujú len dve osoby, muž a žena. A to je iste problém. Myslím si, že tento dramaturgický problém donúti v budúcnosti rozšíriť počet členov, hoci manželia Mezsárošovci sú nesporne talentovaní herci a Eduard Šebian skúsený režisér. Ria Meszárošová v úlohe „neúspešnej štetky“ bola tentoraz presvedčivejšia ako „neúspešný podvodník“ Peťo Meszároš. Hodinové predstavenie odohrali vcelku na vkusnej scéne, ktorú asi bolo možné trochu odľahčiť odstránením zadných stien. Potlesk prítomného diváka sľubuje v tejto sezóne komerčný úspech, ktorý z času na čas potrebuje aj najambicionejší súbor.
Zyslenie mysliteľov z poroty
NÁZOR DEDA EDA
– CMD by sa mohlo premenovať na celkom malé rodinné divadlo
– vždy na krajských aj celoslovenských prehliadkach sa očakávalo, že prídete a zas pomiešate poradie
– text nedával možnosti hercom vyniknúť s tým, aké sú ich kvality
– schuti a perfektne sa zasmejeme
– z hľadiska náročnosti predlohy je to asi o stupeň nižší typ divadla, na aký máte (dramaturgicky máte na viac)
– zbytočne budovaná scéna so zadnou stenou, ale ostatné (moderný nábytok) bolo fajn
– hudba – žiadne pripomienky, mala oddychový charakter, robila podmaz
– Ria bola o niečo lepšia ako Peťo, mala tvárnejšiu postavu (videl som isté herecké rezervy v postave pána Meszároša)
NÁZNAK M. DACHA
– neboli niektoré hudobné predely príliš dlhé?
– Je to súbor, ktorý má iné ambície
NÁHĽAD PEŤA MESZÁROŠA
– sme si vedomí, že to nie je žiadne mysliteľské dielo
– aj súbor potrebuje čas na nadýchnutie
– toto dielo vzniklo vo veľmi krátkom čase
– zmysel diela: aby sme si neurobili hanbu + aby sme si schuti zahrali
– robili sme to pre diváka
– keď chcete stvoriť dobrý kus, tak si naň musíte zarobiť
– bral som túto inscenáciu ako komerčnú, lenže aj komerciu som sa snažili urobiť čo najlepšie, vkusne, aby to malo pointu
– robíme to, čo nás baví, nestaviame si latku
– pre mňa je veľké víťazstvo, že sa divák zabáva
Divák je takéhoto názoru…
– pekné
– výborné, ako vždy, oni sú fakt výborní
– najlepší zo všetkého, čo som videla
– úžasní boli
– dobre to hrali
Divadlo ŠOK, Šaľa – Polnočný denník
Autor: Maxim E. Matkin
Réžia: Valentín Kozaňák
Názor odbornej poroty – Miroslav Dacho
COLL – IN – EFEKT… ŠOK a ?divadlo?
Zaiste by divadlo mohlo a malo reflektovať najmä prítomnosť, parafrázujúc profesora filozofie Miroslava Marcelliho, ktorý povedal, že: Divadlo odráža realitu, pričom sa ale môže hrať napríklad Sofokles. Ale nebolo azda zložitejšie obdobie na identifikovanie a postihnutie reality ako je dnes. Napriek tomu, pochopiteľne, sa i dnes snažia umelci „túto“ realitu reflektovať. Ich reflexia je však rovnako problematická ako sama realia. Mnoho umelcov skúmajúcich a odzrkadľujúcich prázdnotu a povrchnosť súčasných ľudí, vzťahov a sveta však postupuje rovnako – povrchne, plocho, prvoplánovo… Z divadelného prostredia možno spomenúť niektoré z diel tzv. cool drámy, resp. in year face. U nás túto líniu zastupujú predovšetkým niektorí mladí prozaici – medzi nimi Maxim E. Matkin(ová). Problematika hľadania a zobrazenia reality, použujúc lacné efektívne riešenia sa ešte väčšmi zvýrazní na javisku. Čo teda ostávalo pri voľbe tejto (iste nezvyčajnej) predlohy súboru ŠOK, než (s)pracovať (s) ponúknutým materiálom, keď navyše má v ňom, zdá sa, záľubu, možno mysliac i na to – (s)pôsobiť ŠOK! Vychádzajúc z predlohy inscenátori ponúkli stručné povrchné flashbacky zo života „podivuhodných“ individuií, ktoré nemajú, žiaľ, ani v náznaku hlbšie ukotvené problémy a farbistejšiu charakteristiku. Homosexuál je homosexuál, bláznivá matka je bláznivá matka a niekoľko ďalších postáv je iba súložiacich súložníc etc. Nemožno uprieť (tomuto) ŠOK-u remeselné i technické zručnosti, herecky disponovaný súbor, dlhoročné divadalené skúsenosti, energiu, nasadenie a čas, ktorý bezpochyby investovali do tvorby zložito komponovanej inscenácie Polnočný denník. Ale do čoho tento zápal vskutku investovali…? Do – na efekte (nie však efektívnosti) založenej mozaiky povrchne sa pokúšajúcej zachytiť a identifikovať našu povrchnosť…? Je to iba tautológia, alebo závažná otázka: o čom a ako hrať súčasné divadlo…?
Myslenie mysliteľov z poroty
DACHOVE PRIPOMIENKY
– problém celej inscenácie je výber textu a čo všetko ponúka
– Maxim na jednej strane sa snaží mapovať súčasnosť až faktograficky, problém je, že to robí prostriedkami, ktoré sám pomenúva = reflexia reality cez početné obrazy nie je príliš hĺbavá, nesnaží sa analyzovať naozajstné problémy ľudí
– prostriedky – veľa svetelných a zvukových efektov, projekcia, striedanie kostýmov, použitie masiek… ale nedopátrali sme sa hlbších súvislostí, ktoré neponúka, samozrejme, ani predloha
– sexualita má výhodu, že tematicky ľudí spája
– dievčina, ktorá sa vyzliekala, mohla byť viac vo svetle
DITTEHO POZNÁMKY
– dobrá voľba predlohy, Maxim E. Matkin je teraz jeden za najvychytanejších slovenských autorov
– dej ste vytriedili správne, možno by sa dal ešte viac zhutniť
– ostali ste v prvotnej línií
– do značnej miery ma vyrušovali nie veľmi dobre riešené striedania polôh Maxima, lebo dosť často vo vašom predstavení narábala postava s pátosom a s klišé manierami
– záverečný obraz – veľmi patetický, až s gýčovitým nábehom, kým hru ste viedli v oveľa väčšej tvrdosti a nehodil sa tam poetický záver
– autor by mal byť spokojný, že ste išli po jeho linke, ale z mojej strany je to výčitka
– najvýraznejšia postava bola postava Exota
STANOVSKÉHO STANOVISKO (DEDA EDA)
– nie je to také jednoduché predstavenie, ktoré by sa dalo ľahko odčítať
– cítim tam 2 príbehy (Maximov a príbeh v rámci rodiny), no neviem si ich dať do spoločného kontextu
MESZÁROŠOVA FAKTICKÁ
– kvitoval som, že od nákupného košíka sa ľahko dostali do postele
KOZAŇÁKOVA OBHAJOBA
– javisko, ktoré je tu, nespĺňa naše predstavy
– Maxim E. Matkin je, ako všetci vieme, žena – autora, teda autorku sme museli zdramatizovať (text), upraviť, čo nie je jednoduché, lebo kniha nie je písaná klasicky a predostrieť to divákovi tak, aby to pochopil
– divákovi sme sa to snažili predložiť nielen po ceste gagov, ale dať tam aj trošku divadelného
– my sme súbor ŠOK, radi robíme nekonvenčné veci
Divák je takéhoto názoru…
– bolo to totálne suprové
– celkom v pohode
– bolo to dobré
– veľmi dobré
– určite vyhrajú, 100%-ne
– podľa mňa to bolo o ničom, dobre sa na tom spí
Protokol o udelení cien a výsledkoch malej scénickej žatvy na 17. ročníku Divadelných dní pod Slovenskou bránou
24. – 27. apríla 2008 v Tlmačoch
Hodnotenie
17.ročník divadelnej prehliadky Divadelné dni pod Slovenskou bránou si udržiava vysokú organizačnú a umeleckú úroveň z predchádzajúcich rokov. Organizátori prehliadky Mestské kultúrne stredisko Tlmače vytvorilo už tradične ideálne podmienky pre prácu odbornej poroty. Ďalším veľkým kladom je,že odborné hodnotenia sa vykonávali aj seminárnou formou,pri ktorej odborníci pre začínajúcich režisérov a hercov podrobne rozoberali skúsenosti z iných súborov v rámci divadelnej praxe. Veľkým kladom boli aktívne vstupy mladých divadelníkov pri hodnoteniach odbornej poroty a mnohé ich pripomienky akceptovala aj odborná porota pri hodnotení. Umelecká úroveň súborov neprekročilaúroveň predchádzajúceho ročníka, ale bola iná z hľadiska rôznorodosti žánrov.
Kým v minulom ročníku bolo zastúpené viac činoherné divadlo, v tomto ročníku prevažovali divadlá mladých.Zúčastnilo sa osem mladýchkolektívov,z ktorých dva uviedli autorské predlohy a len tri kolektívy boli činoherné.Tematickysa dramaturgia sústredila na súčasné témyoslovujúce dnešnú generáciu mladých aj pribllíženie života aj iných generácií v minulosti (beatnici). Objavili sa aj témy reflektujúce na rozbité spoločenské javysúčasného sveta odhaľujúce najtemnejšieľudské vlastnosti.
Prehliadka bola príležitosťou pre mladé, najmä začínajúce súbory konfrontovať svoje umelecké výsledky s prácou pokročilých a vyspelýchsúborov.
Veľkou prednosťou tejto prehliadky je aj jej vnútorný život. Členoviasúborov sa majú možnosť schádzať v divadelnom klube, kde sa okrem výmeny skúseností uskutočňuje každý večer program, ktorý organizuje klub a zúčastňujú sa ho formou súťaží členovia prítomných divadelných súborov. Súťažné predstavenia boli pomerne dobre zastúpené divákom, boli s nadšeným potleskom prijaté všetky ponúknuté predstavenia. Tlmačská prehliadka, ako jediná na Slovensku, má skvelú tvorivú atmosféru ochotníckych divadelných súborov a dáva možnosť na vzájomnú konfrontáciu.
Eduard Stanovský, predseda odbornej poroty
Organizátori prehliadky udelili účastnícke diplomy :
DS „SIEŤKA“TIKTAK Tesárske Mlyňany
Divadelná skupina GAV Levice
DIVADLO HĽADANIE Tlmače
DIVADLO ŠOK Šaľa
DIVADIELKO ZAKORUNU Levice
CELKOM MALÉ DIVADLO Žemberovce
DIVADLO „10 V KRUHU“ Bánov
JA A MY Nitra
Divadlo NAPOČKANIE Tlmače
DOS HRUŠOV Skýcov
DS HUBLA – Čakanské veselé huby Čaka
HOSŤ PREHLIADKY – DIVADLO PÔTOŇ Levice
ZAHRANIČNÝ HOSŤ PREHLIADKY – DS pri Dome kultúry Michala Babinku Padina – Srbsko
Na základe návrhučlenov odbornej poroty udelili
individuálne ceny :
Jurajovi Augustínovi – DS SIEŤKA,TIKTAK Tesárske Mlyňany za vytvorenie postavy princa v inscenácii Slncový kôň
Hereckému kolektívu Divadla Napočkanie Tlmače za osobný a osobitý vklad pri stvárnení hry Popoluška
Music bandu súboru 10 v Kruhu Bánov za hudobnú zložku inscenácie Zbitý pes
Divadelnému súboru 10 v kruhu Bánov za dramaturgický prínos prehliadky
Rii Meszárošovej za stvárnenie postavy Jane v inscenácii Zvyšky od obeda
Viktorovi Vinczemu za stvárnenie postavy Exota v inscenácii Polnočný denník
Odborná porota na základe výsledkov hodnotenia prezentácie súborov a vzhliadnutých inscenácií udeľuje
2. miesto
10 v Kruhu Bánov s inscenáciou hry Ivana BorowskehoZbitý pes
spojené s návrhom na zaradenie do programu celoštátnej postupovej prehliadky alternatívneho divadlaEXIT2008 v Levoči
Odborná porota na základe výsledkov hodnotenia prezentácie súborov a vzhliadnutých inscenácií udeľuje
3. miesto
CMD Žemberovce s inscenáciou hry Donalda Churchilla Zvyšky od obeda
2. miesto
Divadlu NAPOČKANIE Tlmače s inscenáciou hry Janusza Glowackeho Popoluška
spojené s návrhom na zaradenie do programuceloštátnej postupovej prehliadky činoherného divadla Tlmačskéčinohranie
1. miesto
DS HĽADANIE Tlmače s inscenáciou ORCHESTER TITANIC Christa Bojčeva
spojené s návrhom na zaradenie do programu celoštátnej postupovej prehliadky činoherného divadla Tlmačské činohranie
