ROZTRIEŠTENÝ DR. BURKE

Divadlo mladých zo Šuňavy pokračuje v spolupráci s popradským režisérom Vladom Benkom a to nepopierateľne. Inscenačná poetika tohto režiséra sa totiž prejavuje aj v šuňavskom divadelnom súbore. Príznačným sa stal aj výber titulu pre tohtoročnú divadelnú sezónu – Smočekove Čudné popoludnie Dr. Hvezdoňa Burkeho v preklade Jula Satinského. Text totiž koketuje a komunikuje s Benkovým režijným videním, je plný humorných slovných, ale i javiskových situácií, ponúka herecké príležitosti v ktorejkoľvek postave a mnohé situácie sa začínajú alebo končia absurdne. Napriek tomu sa na celoštátnej prehliadke predstavil dosť roztrieštený skelet Dr. Burkeho. V mnohom zato môže úprava a škrty, ktoré predstaviteľovi šialeného doktora – Michalovi Zajacovi – ubrali množstvo motivácií a tak divák môže sledovať len výsledok Dr. Burkeho a nie jeho proces. Navyše Michal Zajac nasadil od samého začiatku heroické herectvo, čím si istým spôsobom odbúral možnosť budovania svojej postavy, nehovoriac o jej gradácii. Očividne sa tento šuňavský herec lepšie cíti v komickej polohe, pretože v polohe tragickej či tragikomickej strácalo jeho herectvo drobné nuansy (v mimike, v gestách a hlasovom prejave).

Ďalším aspektom roztrieštenia inscenácie bola disproporcia v hereckom prejave jednotlivých postáv, ktorý sa hýbal od groteskného až k naturálnemu. Oživením roztriešteného Burkeho bola v samom závere postava pytača z Liptova Martina Martina (Michal Illenčík), ktorá na javisko priniesla jednoduchý a svieži humor. Ten v prostrednej časti takmer úplne postrádala, najmä kvôli nedotiahnutým gagom (tie zväčša končili pri svojej druhej fáze a nie pri tretej, tak sa častokrát strácala ich pointa). Záverečný – bezmála desať minútový – obraz bol absolútnou dokumentáciou nekomunikácie hercov na javisku v rámci celej inscenácie. Vzhľadom na všetky vyššie spomínané problematické body sa udiala i ďalšia nepríjemnosť a to tá, že predstavenie zostalo bez témy, ktorú by nám chceli (alebo mali?) inscenátori tlmočiť. Zostalo len pri čudnom popoludní, ktoré však nebolo čudným popoludním Dr. Burkeho.

Michal Ditte

Divadlo Hľadanie, Tlmače – Orchester Titanic

Autor: Christo Bojčev
Réžia: Alena Senešiová

Hodnotenie odbornej poroty – Viki Janoušková

PARALELNÉ CESTY BOJČEVA A HĽADANIA

Pozoruhodné na tejto inscenácii pre mňa bolo, že vysielala na mňa pozitívnu energiu, aj keď v textových formuláciách prevládala skepsa. Texty ako: „Jediný útek je ilúzia.“, „Je len to, čo človek chce.“, nesvedčia o optimizme, a predsa všetci herci na javisku hrali o túžbe po zmysle a nádeji na zvnovuvzkriesenie, či v paralelný život, či viere pravdu ilúzie… A tu som sa začala pýtať, načo vlastne potrebujú títo ľudia Bojčeva . Títo divadelníci majú čo povedať, chcú sa vyjadriť a vedia to odovzdať. No autor akoby išiel popri nich. Hovorí slová, ktoré nie úplne súzvučia s ich videním, kreslí obrazy, ktoré sa nekryjú s ich cítením, a tak na nás z javiska ide dvojaká realita: tá autorova a tá inscenačná. (A ešte, aby to nebolo všetko, autor sám je trochu nepresný – používa rôzne metafory pre to isté a potom tie motivické rady nemá možnosť doťahovať – téma alkoholu nám akosi mizne, atď.). No potom sa pohol príbeh, prišlo niečo, kde by sa možno mohli autor a divadelníci zhodnúť. Príbeh ľudí, ktorí na niečo čakajú, sa pohne, keď sa im to začína plniť, v tej chvíli spanikária a chcú sa vrátiť. No táto časť príbehu nezaujala akosi zase divadelníkov. Škoda. Tam by sme sa totiž mohli viacerí uvidieť, ako púšťame príležitosti ako horúce zemiaky, lebo máme strach, strach z neznámeho, strach opustiť istoty…
Sumárne povedané: autor a inscenátori nesplynuli, išli vedľa seba. Možno sa inscenátori mohli odhodlať využiť svoj ľudský materiál, to, čo majú nažité a to, čo sa nám obchádzkou cez Bojčeva pokúšali odovzdať a mohli napísať svoj vlastný text!… Bolo by to vzácne a určite podnetnejšie začať pomenovávať svoje skúsenosti i svojimi slovami. A títo divadelníci sú už na to zrelí.

Viki Janoušková

DS Sieťka pri TikTak Tesárske Mlyňany – Slncový kôň

Autor: Michal Ditte
Réžia: Juraj Augustín a kol.

Hodnotenie odbornej poroty – Viki Janoušková

SLNCOVÝ KÔŇ A SEKCIA MLADÝCH DIVADELNÍKOV

Minulý rok si na workshope dvaja mladí ľudia vybrali text, na ktorom sme cvične pracovali a tento rok ma jeden z nich so svojim súborom prekvapil jeho inscenáciou. Človek má radosť, že veci sa hýbu…! Inscenácia začínajúceho súboru s citom pre situáciu nie je bežným javom, o to viac, že začínajúcim je i režisér a hlavná postava v jednej osobe. Je pravda, že zaznamenávame značné obtiaže pri štarte, respektíve ukončeniach niektorých situácií, že nie každá sa „uchytí“, no v mnohých sa, naopak, ukazuje aj cit pre priestor, pre humor i dokonca vyčarovanie emócie!… Vedia občas povedať, konať a následne sami seba zhodiť; parodovať, rozosmiať, ale i strhnúť na svoju stranu. Vedia sa hrať a prinášať nápady. Už len im zaželať veľa trpezlivosti a chuti sa učiť.

Viki Janoušková

Divadlo NaPočkanie, Tlmače – Toto nie je Popoluška

Autor: Janusz Glowaczki
Réžia: Pavol Graus

Hodnotenie odbornej poroty – Ján Fakla

POPOLUŠKA

Mladý divadelný súbor z Tlmáč pri hľadaní svojej dramaturgickej línie siahol po známom a stále aktuálnom texte Janusza Głowackého, ktorý už vo svojej dobe vzniku (1982) silne reflektoval možné formy manipulácie a ovládania človeka. To, že je aktuálny aj v súčasných slobodných časoch naznačuje inscenácia sľubne sa formujúceho súboru, ktorý sa stotožnil s hlavnou myšlienkou príbehu psychicky týraných dievčat z nápravno-výchovného ústavu. Modelové postavy amorfného riaditeľa a jeho diktátorského zástupcu sú totiž prítomné v každej (aj demokratickej) spoločnosti, zneužívajúci režiséri našich duší rastú ako huby po daždi aj v súčasnosti. Umiestnenie scény (nepohodlná pohovka s televízorom) do rohu útrob odkrytého javiska, veľmi sugestívne skomponovaná a silno atakujúca hudba i veľmi citlivé nasvietenie vytvorilo tú „správnu“ dusivú atmosféru zariadenia na deformáciu ľudského jedninca. Pod vedením režiséra Pavla Grausa ju pomerne dobre dokázali naznačiť takmer všetky dievčenské postavy, ktoré pod tlakom manipulácie svojich nadriadených odkrývali svoje životné osudy. Osobitne charizmatická bola predstaviteľka Popolušky Zdenka Psárska, ktorá svoj monológ o vzdore voči režimu ústavu dokázala výborne rozfázovať a udržať si tak pozornosť diváka. Menej výraznými výkonmi sa predstavili chlapci, ktorí nedokázali zahrať dospelé mužské postavy dostatočne plasticky a dôveryhodne. V inscenácii mohli byť viaceré situácie rozohrané viac do priestoru, vo väčšej interakcii postáv a najmä v silnejšom dramatickom napätí. Mladým tvorcom z Tlmáč však rozhodne nechýbajú potrebné ambície, osobnostné predpoklady i perspektíva zaradiť sa medzi vyspelé ochotnícke individuality a kolektívy.

Ján Fakla

Hodnotenie odbornej poroty – Miro Dacho

SLOVENKY – HOSTESKY – STEWARDKY – AJ… (VŠELIČO INÉ)

Mladá Dušana Škultétyová, stará divadelná harcovníčka z Prievidze, predstavila (kratučko a nesúťažne) svoju žiačku Jarmilu Bakusovú v scénickej miniáture s názvom Hostesky. Text Róberta Mikláša rozpovedá aktuálne drobné situácie zo životných osudov mladých slovenských dievčeniec pracujúcich kvôli živobytiu v ďalekej cudzine. Ich postavenie nie je vždy najľahšie, ich práca nie je vždy práve úcty a dobrej povesti hodná. Prievidžanky rámcovali svoju výpoveď leteckou púťou na trase Tlmače – Tokio. Jarmila Bakusová sťa húževnatá stewardka privítala divákov ako cestujúcich na palube i dala sa do rozprávania, krátiac im „letecký“ čas. V cca 20 minútovej púti striedala činoherné prostriedky, interaktívnu komunikáciu s „cestujúcimi“, štylizovanú prácu s rekvizitou a prostriedky umeleckého prednesu. Celok sa stal teda akousi zmesou. Najväčšmi sa jej azda darilo v komunikácii s divákmi na palube, pôsobila prirodzenejšie ako v interpretácii epickej predlohy. Nejasné ostalo, na ktorú stranu sa tvorkyne – v oscilácii medzi naliehavosťou témy a komikou – priklonili. Dušana Škultétyová a Jarmila Bakusová však prehovorili o svojich rovesníčkach svižne, sviežo, súčasne. Z Tlmáč do Tokia lietadlo nevzlietlo, ostali sme, na rozdiel od hostesiek, na rodnej hrude.

Miro Dacho

Divadlo Commedia, Poprad – Kapustnica

Autor: René Falett, Alexander Gregar, Vlado Benko
Réžia: Vlado Benko, Michal Novák, Dušan Kubáň

Hodnoteni odbornej poroty – Michal Ditte

Inscenácia popradského Divadla Commedia zaznamenala (a určite zaznamenáva) znamenitý divácky ohlas. V mnohom je to spôsobené zvolenou dramatickou predlohou, ktorá poskytuje pohľad na staršiu generáciu, so všetkými radosťamia starosťami, aké táto veková kategória v sebe obsahuje. Celá predloha je presiaknutá humorným pohľadom na život onej (spomínanej) generácie a dozaista rezonuje aj v divákoch, ktorých tento vek ešte len čaká. O popradských hercoch sa toho popísalo a pohovorilo už mnoho. Divadlo Commedia disponuje mužským ansáblom, ktorý by im mohlo závidieť ktorékoľvek iné divadelné zoskupenie našich zemepisných dĺžok i šírok. No a Kapustnica je najmä o hereckom „vydovádení“ sa. Určite to vie aj režisér Vlado Benko. Opäť sa potvrdilo, že si vie vybrať vhodný text, že dokáže na javisku vytvoriť zábavné divadlo, že si nenechá uniknúť pomedzi prsty ani jednu slovnú či javiskovú situáciu, ktorá čo i len trochu zaváňa humorom. Čo je však na škodu, že niekedy sýtemu nie je dosť a potom hľadá vtip a komiku na miestach kde nie sú, prípadne, že prináša ďalší rad a reťazec komických momentov, ktoré často znižujú latku zvoleného humoru a chtiac/nechtiac sa stávajú prvoplánovými, vulgárnymi a útočiacimi “vtípkami “ na prvú signálnu sústavu mozgovú. Takých momentov v inscenácii bolo nie málo. Následne na umelo vytvárané gagy nadväzuje aj dynamika inscenácie. Tvorcom sa nepodarilo ustriehnuť temporytmus a istá časť (od prvého príchodu ufónika po jeho druhý príchod) zostala nielen bez diváckej odozvy, ale aj bez hereckej naplnenosti situácií. Ide najmä o využitie prvku „bábkového divadla“ a cesty jedného z mužov na žandársku stanicu. Napriek spomínaným výhradám je zrejmé, že Benkovi a popradskej Commedii tento žáner sedí, že sa v ňom všetci zainteresovaní cítia ako ryby vo vode.

Michal Ditte

DS DAXNER, Tisovec – Na jednom dvore

Autor: Božena Slančíková-Timrava
Dramatizácia, úprava, réžia: Jaroslav Lacko

Hodnotenie odbornej poroty – Miro Dacho

TROCHA TOHO NEPORIADKU NA JEDNOM DVORE

(Aj) dramatička, Božena Slančíková-Timrava, brázdi javiská (i ochotnícke) najmä jej prózou, pravda – ďaleko úspešnejšie, než jej tvorbou dramatickou. Smiešno-smutné, trpko-veselé, kruto-ironické i dojímavo-sústrastné, také sú príbehy poviedok a noviel Timraviných. Režisér Jaroslav Lacko pre tisovecký súbor Daxner spracoval prozaickú predlohu s názvom Na jednom dvore. Pripravil ambiciózny text i inscenačný tvar. Hýrivosť nápadov, štýlov, inscenačných, hudobných, výtvarných, hereckých a (mnohých) iných postupov sa ukázala byť v jednotlivostiach zaujímavá, ale v celku kontraproduktívna. Jednotlivosti sa navzájom zrážali, vytvárali nesúrodý pêle-mêle. Tým sa oslabila výpovedná a umelecko-estetická úroveň inscenácie. Ale lopta z prostriedku ihriska sa citlivým a premysleným ukotvením, usporiadaním jednotlivých súčiastok môže dostať do pozície priameho ťahu na bránu. Len režijný sitzfl eisch.

Miro Dacho

Amatérske činoherné divadlo pri ZUŠ Liptovský Hrádok – Mirandolína

Autor: Carlo Goldoni
Úprava, réžia: Renata Kogelová

Hodnotenie odbornej poroty – Michal Ditte

Inscenovať Carla Goldoniho, a je jedno ktorýkoľvek z jeho desiatok textov, na amatérskej scéne je veľká výzva. Divadelný súbor z Liptovského Hrádku siahol po Mirandolíne a snažil sa „dramaturgicky upratať“ túto komédiu pre šesť členný herecký tím. Samotnou (nesmieme zabudnúť, že radikálnou) úpravou sa im to aj vcelku úspešne podarilo, skrátka prišli najmä postavy Markíza a Grófa, ktorým sa stratila akákoľvek motivácia pre prechod k druhej „bojovej“ línii na scéne. Režisérka Renáta Kögolová budovala inscenáciu na formálnych prostriedkoch (výtvarných a pohybových) pričom sa stalo, že oná forma prevýšila obsah. Navyše, treba spomenúť, že nasadená forma (hoc na slušnej úrovni) postrádala isté logické prepojenia v samej sebe a že je potrebné túto formálnu stránku ešte zdokonalovať a cizelovať. Týka sa to najmä hereckých zložiek, ktoré nesúvisia s pohybovým aparátom protagonistov, ale s ich rečovými ústrojenstvami, mimickými a gestickými „prehovormi“.

Michal Ditte