XII. ročník (11. – 13. apríl 2003)

Členmi odbornej poroty boli:

Eduard Stanovský, režisér – Detva
Vladimír Sadílek, herec, režisér – Bratislava
Ivan Hansman Jesenský, režisér – Bratislava
Doc. Phdr Ján Jaborník, teatrológ, pedagóg – Bratislava
Juraj Adamík – herec, režisér – Bratislava

Účastníci festivalu:

DS DIETTA PRI ZUŠ J. ROSINSKÉHO NITRA
DS RÁMUS PRI ZŠ VINODOL
DS J.G. TAJOVSKÉHO BÁNOV
DS HĽADANIE PRI MsKS A MO MS TLMAČE
DS TERRA WAG PRI MsDK ŠAĽA
DS PRI MO MS DOMADICE
DIVADLO PARADOX PRI MsKS NOVÉ ZÁMKY
CELKOM MALÉ DIVADLO – SPJ LEVICE
DS PÔTOŇ – SPJ PRI MsKS LEVICE A OZ PÔTOŇ
DIVADLO VÁH ŠAĽA DS HLAVINA RADOŠINÁ

Hosť festivalu:

UMELECKÁ SPOLOČNOSŤ PYRAMÍDA

Hodnotenia odbornej poroty a postrehy divákov

DS DIETTA PRI ZUŠ J. ROSINSKÉHO NITRA – “A ČO JA, MILÁČIK?”

TÁŇA KUSÁ

RÉŽIA: PETER ORAVEC

Hodnotenie odbornej poroty – Ivan Hansman Jesenský

Vždy ma poteší, keď sa niekto (doma), niekde (doma) rozhodne hrať domáci text. Neviem, ako sa do rúk ochotníkov z Nitry dostal text Táni Kusej, ale určite nesiahli vedľa. Je na úrovni amerického seriálu o Bundovcoch, ktorého názov si, priznám sa, nepamätám, ale často a s radosťou ho sledujem. Neuspokojili sa len s tým, že našli celkom dobrú, staršiu komédiu a zrealizovali ju, ale na nej aj dosť podstatne zapracovali. Niektoré scény, aspoň súdiac podľa textu, ktorý som mal príležitosť si prečítať, výrazne upravili, dokonca dopísali. Dramaturgička a režisér veľmi presne a efektne vystihli žáner, vedeli, čo a akými prostriedkami chcú dosiahnuť. A tak sa im podarilo vytvoriť vtipnú, ružovo-modrú burlesku, “slapstickovú” komédiu, situovanú do výstižnej scénografie, ktorá veľmi správne pripomínala štúdia v Hollywoode zo začiatkov kinematografie. Žiaľ, prinieslo to so sebou aj skutočnosť, že scéna proti nim bojovala (a to zdatne a neúnavne) takmer celé predstavenie. Kým vo filme sa nevydarený záber dá zopakovať a starí profíci dokážu na nepredvídateľné situácie reagovať okamžite, mladí, šikovní a talentovaní herci predsa len s tým majú podstatne väčšie problémy. V každom prípade mali sme možnosť vidieť veľmi príjemné (i keď trochu dlhé) a žánrove čisté (už som hovoril o dĺžke, ktorá sa trochu žánru prieči?) predstavenie, či skôr filmové matiné. A vo farbách.

Hlas ľudu …

– zaujala ma myšlienka predstavenia, keby sa manželky na chvíľu odosobnili a keby sa z Margit stali Scarlety, možno by bola menšia rozvodovosť

– perfektné, krásne, úžasná scéna

– žiakov to chytilo, dobrá živá hudba

– niektoré gagy boli dobre vybudované, ale tento pocit som stratila vo chvíli, keď sa z technických príčin otvárali dvere na scéne, pôsobilo to dosť rušivo

DS RÁMUS PRI ZŠ VINODOL – “ŠKAREDÉ KÁČATKO”

H.CH. ANDERSEN

RÉŽIA, ÚPRAVA: MÁRIA ŠIŠKOVÁ

Hodnotenie odbornej poroty – Juraj Adamík

Chcem začať naopak, než je možno obvyklé. Chcem položiť niekoľko základných otázok. A to otázok rečníckych.

Otázka č. 1. H.CH. Andersen. Jeho rozprávka o škaredom káčatku je o čom? Je o tom, že škaredá kačka je v skutočnosti krásna labuť. Použiteľnosť námetu od Andersena je len v tom, že niekto je iný než sú všetci ostatní. Ale ono to vlastne aj stačí.

Otázka č. 2. Základnou témou je motto inscenácie:

 labutie mláďatá
neverte človeku, ktorý má rád labute
ubité labuťami,
labutie mláďatá,
neverte človeku, ktorého úsmev je iba metaforou …
Je úsmev ozaj metaforou? Aj nemusí byť.

Otázka č. 3. Výmena (kradnutie nosov), čím sú motivované ostatné “labute, ľudia, deti”, že chcú mať nos, ktorý ich premení do sveta škaredých káčátok. Dostáva ich tam dobrovoľne a prečo? Je to preto, že všetci máme svoj súkromný osobný determinant? V tomto prípade náš “súkromný” nos? Na záver všetci ho odmietnu. Prečo? Pretože nechcú, aby ich pokladali za “iných”. Je to takto možné a dá sa to tak chápať. Napriek mojim otázkam výpovedná hodnota predstavenia je podľa mňa veľká, o čom ma presvedčili reakcie diváka. Diváka, od ktorého som pred začiatkom predstavenia očakával reakcie ďaleko búrlivejšie a dovolím si povedať aj menej zhovievavé. Pani režisérku prosím, aby týchto mojich pár riadkov prijala ako úprimnú výzvu do debaty o tomto predstavení. Lebo som presvedčený, že toto predstavenie stojí minimálne za debatu a diskusiu.

Hlas ľudu …

– pre samotný pohyb zabudli na príbeh, tiež by ma zaujímalo, či dievčatá vedeli o čom rozprávali

– v prvom rade ma zarazilo, že to bolo také krátke a neviem, či to deti pochopli

– nebolo to bohviečo

– miestami mi to pripadalo ako folklórne pásmo, žiaľ, nič mi to nedalo

– bolo to veľmi pekné, v závere sa mi tisli slzy do očí

DS J.G. TAJOVSKÉHO BÁNOV – “WEST CHILD”

NA MOTÍVY HRY A. FERKA – NOC NA ZAMRZNUTOM JAZERE

RÉŽIA: ONDREJ REMIÁŠ

Slovo odbornej poroty- Vladimír Sadílek

Divadelný súbor z Bánova si zvolilo divadelnú hru Andreja Ferku “Noc na zamrznutom jazere” len ako predlohu, z ktorej vybral len časť – western. Celá hra má dvoch hrdinov – socialistického antihrdinu a westernového superstrelca – thrillerového hrdinu. Táto fikcia Olda Rattera pomocného údržbára v pekárňach, okolo ktorého sa deje socialistická nespravodlivosť a jeho, myslím tým Rattera, nemohúcnosť, skepsa a zlé vidiny na budúci zajtrajšok nepomáha zvládnuť ani džavot detí – generácia budúcnosti. Keďže divadelný súbor, respektíve režisér, oklieštili tento príbeh dvoch hrdinov, len na špagety-western, chýba mi tam kontrapunkt alebo zmyselnosť len jednej časti hry. I napriek týmto mojim výhradám mám veľmi príjemný dojem z predstavenia i napriek sexuálnym narážkam, ktoré v niektorých momentoch vyznievajú falošne, ale držme sa hesla “Budúcnosť je jasná, budúcnosť je Orange” – Kto strieľa prvý, strieľa najlepšie. Želám celému súboru, aby ich umelecký rast nezanikol v streľbe westernu a pamätali olympijské heslo (v preklade V.S. ) “Nie je dôležité zúčastniť sa, ale zvíťaziť.”

Hlas ľudu …

– pekné, milé, úprimné, humorné

– celé predstavenie bolo fajn, trošku krátke

– mne sa to páčilo, smiala som sa celé predstavenie, totálna recesia

– deti boli perfektné

DS HĽADANIE PRI MsKS A MO MS TLMAČE – “MANDRAGORA”

N. MACHIAVELLI

RÉŽIA: ALENA SENEŠIOVÁ

Slovo odbornej poroty- Ján Jaborník

Toho, kto pozná minulé inscenácie DS z Tlmáč neprekvapí, ba priam poteší, že tohto roku siahol po plnokrvnej, vitálnej renesančnej komédii Nicollu Machiavelliho Mandragora. A kto pozná tvorivé ambície a skúsenosti jeho tvorcov, najmä režisérky Aleny Senešiovej, ľahko pochopí, že inscenáciu hry vzniknutej v r. 1520 tlmačskí divadelníci jednoznačne poňali ako príležitosť demonštrovať svoje odvážne, súčasné, netradicionalistické divadelné hľadania. A tak pred nami neožíva historický obrázok zo 16. stročia, ale príbeh vo všetkých aspektoch časovo riadne posunutý až kdesi na začiatok storočia dvadsiateho. A tým aj úsilie pozrieť sa na renesančný príbeh očami a skúsenosťou človeka a divadelníka z prelomu 20. a 21. storočia. Mohli by sme v tejto súvislosti použiť aj frekventované a neraz aj módne pomenovanie o inšpiráciách postmoderných. Inscenácia prezrádzala tvorivú invenciu, vynachádzavosť a poučenosť tým, ako zdôrazňovala a využívala špeciálne možnosti divadelných prostriedkov. Nimi, to znamená predovšetkým vizuálne a obrazovou skratkou, vyjadrila mnohé, čo je v Machiavelliho hre vyjadrované predovšetkým textom, neraz aj veľkou záplavou slov. V odvážnom prístupe zaujal spôsob, akým režisérka a inscenácia aktualizovala, či vlastne prelaďovala motivácie konania a najmä charakterov postáv a vedela ich osvetliť z uhla jednoznačne súčasného videnia a cítenia. Z tohto aspektu pre mňa najzaujímavejšie vyšli postavy Callimacca a Timotea, kde režisérka v konfrontácii s textom odvážne posúvala a premieňala pomer ich sympatických a nesympatických čŕt. Aj celkový posun z bujarej vitálnej komedialnej renesančnej frašky do tvrdšieho, vecnejšieho a súčasnejšieho groteskného ladenia bol v inscenáciu zjavný a dával jej punc originálneho prístupu. Mnohostranné posuny si však vyžiadali aj svoje dane vo forme niektorých redukcií. Pociťovali sme ich v dramaturgickom (nie hereckom) prístupe k interpretácii ďalších hlavných postáv, ale napr. aj v spôsobe rozpacúvania dejovej postupnosti a v rozkrývaní samotnej zápletky hry. Tlamčský divadelný súbor sa však opätovne predstavil ako vyrovnaný, herecky disponovaný kolektív. Inscenácia nemala herecké slabiny. V porovnaní s bezprestrednou, vitálnou, autentickou a rozpútanou komediálnosťou v minulosti tento raz ukázal schopnosť disciplinovane sa vysporiadať aj so zložitejším komediálnym žánrom.

Hlas ľudu …

– nepáčilo sa mi, že herci rozprávali na jedno kopyto, ale hra bola pekná, povedala by som jarné predstavenie

– mne sa tie zmeny od premiéry páčili

– ja som sa minule vyjadril a bol som sprdnutý

– poniektorí herci majú hlasové indispozície, bolo to však lepšie ako na premiére

DS TERRA WAG PRI MsDK ŠAĽA – “MATKA”

J. BARČ – IVAN

RÉŽIA, ÚPRAVA: ROMAN BUDAI – MIROSLAV DEMIN

Slovo odbornej poroty – Eduard Stanovský

Priznám sa, že s určitým napätím som očakával vystúpenie tohoto divadelného kolektívu aj preto, že jeden z režisérov predstavenia je Roman Budai. Tento tvorca je z minulých rokov známy búrlivým hľadačstvom. Vyskúšal si sily (a nie vždy neúspešne) v rôznych žánroch divadla, napríklad : divadlo poézie, muzikál, alternatívny typ autorského divadla ap. A zrazu Budai režíruje “Matku” slovenského klasika ako činoherné predstavenie. Je to návrat k poetike hier zo slovenského dedinského prostredia. S radosťou možno konštatovať, že tento návrat bol úspešným a tvorivým počinom. Ukázalo sa, že Roman Budai a Miroslav Demín sú poučení a skúsení režiséri, ktorí ovládajú divadelné remeslo. Naviac, ak mali k dispozícii na slovenské ochotnícke pomery výborných hercov, vytvorili si ideálne podmienky na tvorivú prácu. V kontaktnom netradičnom prostredí malého hľadiska a javiska na javisku Domu kultúry obklopení technickým svetelným vybavením javiska si vytvorili vhodný priestor na inscenovanie náročnej predlohy J.Barča – Matka. Tento ideálny priestor umožnil realizovať dramaturgicko-režijný zámer obidvoch režisérov. Pár centimetrov pred očami divákov sa ocitáme uprostred dedinskej izby s tradičným ľudovým nábytkom. V pološere reflektorov vstupujú do hry postavy príbehu a divák má dojem, že je v centre tohto divadelného diania. Dominantnou zložkou je bravúrne herectvo presdstaviteľky Matky v podaní Aleny Demkovej a najmä jej synov Jana a Paľa, ktorých výborne stvárnili Roman Hatala a Vojtech Dúc. Pohybové a rečové schpnosti týchto dvoch protagonistov, oblečených v klasickom ľudovom kroji umožnilli dosiahnuť potrebné napätie vo vzájomných vzťahoch hereckých postáv zo širokým diapazónom pohybových a rečových schopností. Vášnivé vzťahy plné napätia v tomto expresívnom herectve sa odvíjajú od minima až do maxima hlasových prejavov. Odvíja sa príbeh nešťastnej a životom skúšaniej slovenskej matere a dvoch jej vzájomne znepriatelených synov. Sila jej lásky je až tak veľká, že v záverečnej finálovej časti hry obetuje vlastný život, aby zachránila život jednému zo svojich synov. Umelecký dojem zosilňuje aj výrazné atmosferické svietenie vytváraných mizanscén v pestrej kompozícii postáv, a vhodne volená melodramarická hudba. Hru , napísanú autorom do evanjelického duchovného prostredia, posunuli režiséri do duchovného prostredia katolickej rodiny. Inscenátori posunuli umeleckú latku ostatným súťažiacim kolektívom hodne vysoko.

Hlas ľudu…

– myslím, že to bolo super

– dvakrát som chcela plakať, ale nemohla som, nemala som vreckovku

– veľmi sa mi páčili herecké výkony

– nepáčilo sa mi, nezmestili sme sa na javisko

DS PRI MO MS DOMADICE – “KONEČNÁ STANICA”

STANISLAV ŠTEPKA

RÉŽIA: ERIKA PÍŠIOVÁ

Slovo odbornej poroty – Juraj Adamík

Táto citácia z inscenácie a z programu divadelného súboru Domadice je plne vystihujúca pre moje pocity z vzhliahnutej inscenácie. Vystihujúca v dobrom a to v tom, že súbor s tak dlhou tradíciou akým, je súbor z Domadíc, ktorý je možno až čítankovou ukážkou toho čistého a úprimného nadšenia z práce a príkladom pozitívnej zaťatosti na poli slovenského ochotníckeho divadla. Predstavenie, ktoré už svojou základnou poetikou “autorského divadla” p. Štepku je veľmi ťažko prenosné a interpretovateľné inde, ako na scéne pre ktorú vzniklo. Je odvahou až drzosťou, ktorá je z kategórie odváh a drzostí sympatických. Je to tzv. “drzosť”, ktorú nazývame zdravou. Ak je ešte podopretá veľmi serióznym a zodpovedným naštudovaním textu a sústredenou interpretáciou, je to viac, ako nádejná cesta pre ďalšie napredovanie a umelecký rast súboru.

Hlas ľudu…

– veľmi pekné predstavenie, páčila sa mi hudba toho harmonikára

– no ja som čakal ten vlak a ten neprišiel

– museli sa tých textoch nadrieť, pamäť musia mať ako počítače, zato ich musím pochváliť

– bol som skôr sklamaný, dosť som tam postrádal dialekt Štepkovský, inscenáciu by som viac zredukoval

DIVADLO PARADOX PRI MsKS NOVÉ ZÁMKY – “CHARLEYHO TETA”

JEVAN BRANDON – THOMAS

RÉŽIA: JOZEF PALACKA

Slovo odbornej poroty – Ivan Hansman Jesenský

.”Charleyho teta” má 112 rokov. Podľa informácie uvedenej v kvalitne vypracovanom bulletíne k predstaveniu, sa narodila roku 1892. A dokázala, že je to veľmi životaschopná stará dáma, ktorá si ženícha nájde aj dnes. Vznikla na objednávku pre anglického herca – ale to ste si prečítali. Čo v bulletíne nepíše, je, že je písaná aj pre ďalšieho herca – Petra Červeného z novozámockého súboru. Vždy sa teším na príležitosť, keď ho môžem vidieť na javisku a nesklamal ma ani dnes. Jeho mladí kolegovia mu zdatne pomáhali a dopĺňali ho. Predviedli nám radosť z hrania a zanechali príjemný pocit pohody po žánrove čistom predstavení. Kvôli kvalitným hercom divák ochotne odpustí nedokonalosti v kostýme a scénografii – nie všetky odevné doplnky korešpondovali s dobou, ťažko si predstaviť umelohmotný nábytok v zahrade Oxfordskej univerzity v 19. storočí – lebo predstavenie nie je o tom. Má oveľa silnejšie základy, zdatní hereckí kolektív, ktorému stačí len popriať veľa ďalších úspechov.

Hlas ľudu…

– schuti som sa pobavil

– veľmi dobré to bolo, úžasné

– z roka na rok sú lepší

– Peťo Červený bol vždy dobrý, ale aj ten sa zlepšuje a tie ostatné decká popri ňom akoby vyrastali

– rád by som pochválil Ľuba Lačného

– dobré, ale dlhé

CELKOM MALÉ DIVADLO – SPJ LEVICE – “NÁHLE NEŠŤASTIE”

NA MOTÍVY HRY DANIELY FISCHEROVEJ

RÉŽIA: EDO ŠEBIAN

ÚPRAVA: PETR MESZÁROŠ

Slovo odbornej poroty – Ján Jaborník

V svojej hre “Náhle nešťastie” siahla súčasná česká spisovateľka Daniela Fischerová po mnohokrát už využitej metafore. Prostredie psychiatrie posúva do obrazu, v ktorom hovorí o disharmónii, vnútorných konfliktoch, utrpení a aj vnútornom pekle človeka v súčasnom neharmonickom, ba krutom svete. Spoveď dvoch postáv – Muža a Ženy -, ktorá sa tu odohráva, navyše šifruje do mnohých prastarých modelových obrazov mýticko-antického sveta (Žena) a sveta židovsko-kresťanskej kultúry (Muž). Tým zrejme chcela povedať, že modelové situácie a pramene ľudského utrpenia i bolesti sa vlastne nemenia, a že jediným liekom, ktorý tu existoval, existuje a bude existovať je liečivá sila lásky, porozumenia a vzájomného pochopenia. Inscenácia Celkom malého divadla z Levíc v réžii Eda Šebiana sa zriekla zásadnejšej dramatickej funkcie scénografie a úplne sa spoľahla na nemalé tvorivé a interpretačné schopnosti dvoch hereckých protagonistov Rie a Peťa Meszárošovcov. V úsilí osloviť diváka pálčivou aktuálnou témou sa inscenátori zamerali predovšetkým na pretlmočenie vnútornej konfliktnosti rozháraného, disharmonického emocionálneho sveta hrdinov. Pokus o takúto sondu možno u obidvoch predstaviteľov prijať z hľadiska psychologickej presvedčivosti a hĺbokého emocionálneho nasadenia. Je však potrebné súčasne povedať, že z hľadiska motivačného a dramatického sa rozkrývanie konfliktnosti hrdinov ocitalo v rovine značnej všeobecnosti. Spomínaná autorkina zložitá literárna štruktúra, narábajúca prímermi Grékyne, Žida, Jóba, Niobe a mnohých iných, iste neuľahčovala orientáciu v inscenačnej výpovedi a poskytovala menej oporných bodov pre odpoveď na základnú otázku, v čom korení problém hrdinov a čo je príčinou ich utrpenia, či bolestnej analýzy, ktorú obidvaja herci dokázali vyjadriť s takou mierou vnútorného nasadenia, emocionálneho vzruchu a citovej sugestivity.

Hlas ľudu…

– bolo to super, plakal som, zimomriavky, no a teraz musím hrať kabaret

– výborné, ďakujeme obidvom aktérom

– úžasné, vynikajúce, perfektné, super

– niečo takéto by som nedokázala, hrám prvýkrát a závidím tým hercom, že sú takí dokonalí, bolo to úžasné

– skvelá réžia, skvelí herci, Ria možno trošku viac hrala, ale inak špica

– jednoznačne perfektní

DS PÔTOŇ – SPJ PRI MsKS LEVICE A OZ PÔTOŇ – “ANTIGONA – L`AMOURT”

SOFOKLES

ÚPRAVA: MICHAL DITTE

RÉŽIA: IVA JURČOVÁ

Slovo odbornej poroty

S veľkým napätím som očakával inscenáciu poučenej a. skúsenej režisérky Ivety Jurčovej s DS Pôtoň – Levice. Je známa už svojimi predchádzajúcimi poslednými inscenáciami “Ochladzuje sa ” a “Tatko Ubu”, s ktorými získala celoslovenské úspechy v kategórii Alternatívneho Divadla mladých. Potvrdením jej kvalít, ale samozrejme aj celého kolektívu, je aj najnovšia inscenácia Sofoklovej Antigony. Túto antickú drámu vytvorila opäť alternatívnymi inscenačnými prostriedkami divadla. Pre pretlmočenie dávnych antických poetických textov vytvorila vlastný divadelný jazyk. Sú to akoby repujúce prednesy účinkujúcich hercov, no najmä chóru od minima po maximum nerešpektujúc zaužívané, súčasné rytmické formy prednesu. Inscenačný zámer podporuje aj groteskné, no súčasne expresívne vedenie hercov od obyčajného prirodzeného gesta, až po chaotický pohyb celého tela. Na scéne, akoby vystrihnutej z chrámového prostredia gréckeho prapôvodného divadla, ožívajú staré sochy, aby pred očami diváka ilustrovali tragický príbeh Antigony, ktorú odsudzuje na vyhnanstvo neobmedzený vladár Kreon, hoci je milenkou jeho syna Haimóna. Vedľa tohto antického príbehu sa odvíja ďalšia ilustračná rovina inscenácie premietaním videofilmu na steny starobylého chrámu, V tejto videoprodukcii defilujú krutí vladári minulých aj súčastného storočia, potomkovia krutého vládcu Kreóna, ktorý vždy priviedli ľudstvo do katastrôf. Napriek tomuto Aristofanovskému princípu videnia sveta /ukázať ho, aký je/ v závere hry prevláda Sofokolovský princíp videnia, ukázať svet taký, aký by mal byť. Toto podporujú najmä záverečné časti hry, v ktorej je Kreon pritlačený k zemi pod ťarchou svojho krutého vládnutia vlastným “kreslom moci”. A súčasne s týmto obrazom sa vo videoprodukcii odvíja film s s rozvíjajúcim sa púčikom krásneho kvetu. čistého a ničím nepoškvrneného. Predstavenie umožňuje citlivému a vnímavému divákovi odniesť si so sebou po skončení hry silný emocionálno-umelecký zážitok.

Hlas ľudu…

– ak by to bolo postavené ako čistá antická dráma, bral by som to s tými výrazovými prostriedkami, ktoré tam boli, ale také veci ako zorná projekcia mi tam nesedia., tie parafrázy do súčasnosti, kde je pád dvojičiek a podobné veci., no to ma úplne rozosmialo, z môjho pohľadu filmového fanúšika, je použitie záberov z filmu Mikrokozmos, ktorý je o hmyze, do antickej drámy – prečo coca-colu

– veľmi pôsobivé, náročné, krásne kostýmy

– pôsobivé, skvel

DIVADLO VÁH ŠAĽA – “AMEN”

DUŠAN MITANA – PETER CHRENKO

RÉŽIA: PETER CHRENKO

Slovo odbornej poroty

Divadlo Váh Šaľa si ku svojej prezentácii na prehliadke vybralo text Dušana Mitanu “Amen”. V dramaturgickej úprave Petra Chrenku. Inscenácia je budovaná alternatívnymi výrazovými prostriedkami a ponúka divákovi netradičný aj tradičný pohľad na Boha, vieru i nevieru v neho i vieru a nevieru v seba samého. Tieto pohľady majú niekoľko vzájomne sa vylučujúcich filozofických názorov. Tento názorový /možno že aj úmyselne budovaný/ “zmätok” v názoroch na Boha, na človeka aj život okolo nás , sa objavuje aj v nepríbehovo budovanej inscenácii /možno tiež zámerne ?/. Divákovi síce ponúka niektoré ucelené malé príbehy zo života, no tie nemajú žiadnu, alebo len ťažko objaviteľnú súvislosť s filozofickými úvahami Lucifera a Krista. Režisér Chrenko buduje inscenáciu aj ďalšími vizuálnymi prostriedkami. Používa na dokreslenie diapozitívnu projekciu a tieňohru. Použitá ,v silne zvukovo predimenzovanej reprodukcii, zväčša organová ilustračná hudba, je doplňovaná okrem verbálnych aj pohybovými hereckými prostriedkami. Inscenácia vo svojom posolstve neponúka divákovi vlastný filozofický názor inscenátorov a necháva na divákovi ako odčíta toto “apokalyptické divadlo”. Akoby inscenátorov nezaujímalo, čo si divák vo svojich pocitoch odnesie z hry a to je škoda.

DS HLAVINA RADOŠINÁ – “HOSTINEC GRAND”

STANISLAV ŠTEPKA

RÉŽIA: KOLEKTÍV

ODBORNÁ SPOPLUPRÁCA: STANISLAV ŠTEPKA

Slovo odbornej poroty – Vladimír Sadílek

Je krásne, keď sa na jednom mieste, regióne a malého štátu stretnú dva súbory s rovnakou krvnou skupinou a ešte krajšie, keď herec a protagonista má dva svoje súbory, ale najkrajšie je na tom, že obidva súbory majú jeden cieľ, ukázať čistotu a krasotu človeka v jeho najprirodzenejšej podobe. Áno, mám na mysli autora a protagonistu Stanislava Štepku a jeho druhé divadlo HLAVINA Radošiná. Je pre mňa prekvapením, že tento divadelný súbor netrpí komplexom menejcennosti RND, ale ide svojou cestou, cestou, ktorá je jeho srdcu blízka a zároveň ho zaväzuje k čistej a úprimnej láske k divadlu, jeho poslaniu a k jeho naplneniu. Verím, že p. Štepka napíše pre tento súbor a len pre tento súbor hru, ktorá bude vychádzať z ich mentality, z mentality Radošinej. Želám týmto úprimným a čistým ľudom veľa tvorivej sily a dovoľte sa mi rozlúčiť divadelným “zlomte väz”.

Záverečné vyhodnotenie a výsledky

Individuálne ceny:

– Alene Demkovej za stvárnenie postavy “Matka” v rovnomennej hre “Matka” zo súboru TERRA WAG pri MsDK Šaľa

– Romanovi Hatalovi za stvárnenie postavy “Jano” v hre “Matka” zo súboru TERRA WAG pri MsDK Šaľa

– Vojtechovi Dúcovi za stvárnenie postavy “Paľo” v hre “Matka” zo súboru TERRA WAG pri MsDK Šaľa

– Rii Meszárošovej za stvárnenie postavy “ONA” v hre “Náhle nešťastie” zo súboru Celkom malé divadlo SPJ Levice

– Petrovi Meszárošovi za stvárnenie postavy “ON” v Hre “Náhle nešťastie” zo súboru Celkom malé divadlo SPJ Levice

– Petrovi Červenému za stvárnenie postavy “Lord Babberley” v hre “Charleyho teta” z Divadla Paradox pri MsKS Nové Zámky

– Jurajovi Hruškovi za stvárnenie postavy “Callimaco” v hre “Mandragora” zo súboru DS “Hľadanie” pro MsKS a MO MS Tlmače

– Mariánovi Andrískovi za stvárnenie postavy “Bohuš” v hre “A čo ja, miláčik?” zo súboru DS Dietta pri ZUŠ J. Rosinského Nitra

– Františkovi Štepkovi za stvárnenie postavy “Berco” v hre “Hostinec Grand” zo súboru DS Hlavina Radošiná

– DS Rámus pri ZŠ Vinodol za “spoločnú herecko-generačnú výpoveď” v hre “Škaredé káčatko”

– Alene Senešiovej za scénografiu v hre “Mandragora” zo súboru DS “Hľadanie” pri MsKS a MO MS Tlmače

– Alene Senešiovej za réžiu hry “Mandragora” zo súboru DS “Hľadanie” pri MsKS a MO MS Tlmače

– Ondrejovi Remiášovi za úpravu hry A. Ferka “Noc na zamrznutom jazere” zo súboru DS J.G. Tajovského Bánov

– Kataríne Pazderkovej za návrh scény a kostýmovdo hry “ANTIGONA – L`AMOURT” zo súboru DS Pôtoň – SPJ pri MsKS Levice a OZ Pôtoň

– Petrovi Oravcovi za réžiu hry “A čo ja, miláčik?” zo súboru DS DIETTA pri ZUŠ J. Rosinského Nitra

– Ive Jurčovej za réžiu hry “ANTIGONA – L`AMOURT” zo súboru DS Pôtoň – SPJ pri MsKS Levice a OZ Pôtoň

Hlavné nominácie:

Odborná porota na 29. celoštátnu súťažnú prehliadku amatérskeho činoherného a hudobného divadla Divadelné Šurany nominuje

priamy postup: DS TERRA WAG pri MsDK Šaľa s inscenáciou – J. Barč-Ivan : M a t k a

do širšieho výberu: DS DIETTA pri ZUŠ J. Rosinského Nitra s inscenáciou – Táne Kusej : A čo ja, miláčik

Odborná porota na 32. celoštátnu súťažnú prehliadku amatérskeho činoherného a hudobného divadla Divadelná Spišská Nová Ves nominuje:

priamy postup:

DS “Hľadanie” pri MsKS a MO MS Tlmače s inscenáciou – N. Machiavelliho : Mandragora

do širšieho výberu:

Celkom malé divadlo – SPJ Levice s inscenáciou na motívy Daniely Fischerovej: “Náhle nešťastie”

Odborná porota na 12. celoštátnu súťažnú prehliadku ochotníckeho divadla dospelých hrajúcich pre deti Divadlo a deti – Rimavská Sobota 2003 nominuje

priamy postup:

DS RÁMUS pri ZŠ Vinodol s inscenáciou H. Ch. Andersena :”Škaredé káčatko”

Odborná porota na celoštátny súťažný postupový festival divadla mladých FEDIM 2003 nominuje

priamy postup:

DS Pôtoň-SPJ pri MsKS Levice a OZ Pôtoň s inscenáciou – Sofokles : Antigona – L´Amourt

do širšieho výberu:

DS J.G. Tajovského Bánov s inscenáciou ” West child ” na motívy A. Ferka Noc na zamrznutom jazere