XIII. ročník (30. apríl – 2. máj 2004)

Členovia odbornej poroty:

Doc. PhDr. Vladimír Štefko, CSc., divadelný kritik
Vladimír Sadílek , herec a režisér
PhDr. Dagmar Inštitorisová , PhD., teatrologička
Michal Ditte, študent dramaturgie
Eduard Stanovský, režisér

Účastníci festivalu:

Amatérske tanečné divadlo ATĎ… Nitra

Divadelná skupina pri Gymnáziu A. Vrábla Levice

DS „Desina v kruhu“ pri DJGT Bánov

DS „Hľadanie“ pri MsKS a MO MS Tlmače

Celkom malé divadlo pri MsKS Levice

DS „VYDI“ pri UKF Nitra

Štúdio Pôtoň Levice

DS pri MO MS Domadice

DIVADLO Krížom-Krážom – SPU Nitra

Divadlo PARADOX Nové Zámky

Divadielko na Osmičke – SPU Nitra

DS Rámus pri OÚ Vinodol

Hodnotenia odbornej a laickej poroty, postrehy divákov…

Amatérske tanečné divadlo ATĎ… Nitra
– „ROZPRÁVKY PRE VŠETKÝCH“

Tanečné predstavenie na motívy rozprávok H. Ch. Andersena:

Réžia: R. Zeman, Z. Gergelyová, K. Zemanová

Čo na to odborná porota – PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD

Obe inscenácie – Tieň a Cisárove nové šaty – sa vyznačujú vysokou mierou vkusu, vyspelým estetickým a výtvarným cítením. Veľmi dobre je disponovaný i samotný súbor, tak po fyzickej stránke ako aj po hereckej stránke. Projekt je náročný aj z hľadiska tém, ktoré si tvorcovia „vyvolili“ z Andersenovej ponuky za svoje i z hľadiska ich spracovania. Je sympatické, že si tvorcovia uvoľnili ruky nielen tým, že sa rozhodli pracovať len s motívmi Andersenových rozprávok, ale i tým, že sa neobmedzili otázkami o vekovej adresnosti jeho rozprávok.

Prvá inscenácia Tieň sa svoj príbeh „rozhodla“ porozprávať veľmi náročnými vyjadrovacími prostriedkami. Nielen prostredníctvom tanca, ale aj tieňohry (ako „hra“ so svetlom a tieňom na otvorenej scéne a na plátne), filmových dokrútok a kombinácie tieňohry a filmového premietania. Tvorcovia sa však viac sústredili na prerozprávanie zvolenej témy prostredníctvom tanca ako divadla, aj keď inscenácii nemožno uprieť divadelné rámcovanie. Jednotlivým častiam chýbali väčšie významové prepojenie a jasnosť realizácie ich zámeru. Čitateľnosť príbehu sťažovalo i nedostatočné vykresľovanie vzťahov medzi postavou Tieňa a jeho nositeľa, ich reakcií na nové situácie, v ktorých sa ocitli atď. Postava Muža napríklad neodôvodnene odovzdala do zákulisia lampáš, spoznávanie „sveta“ Tieňom vo filmových dokrútkach neprinášalo žiadnu novú informáciu o jeho povahe, túžbach atď., Muž veľmi otázne reagoval na skutočnosť, že sa sám stal tieňom atď.

V inscenácii Cisárove nové šaty sa základný inscenačný príbeh prerozprával pomocou klasických prostriedkov – tanca kombinovaného s presnejšou charakterizáciou postáv (typický rytmus, pohyb, kostým) a temporytmicky náročnými choreografiami. Práve v nich tvorcovia opäť preukázali svoje veľké výtvarné cítenie a zmysel pre rytmus. Aj v tomto prípade však nedocenili potrebu zrozumiteľnosti konania postáv na javisku, jasnosti výpovede jednotlivých choreografií. Čitateľnosť znejasňovalo i kolísanie tvaru medzi dramatizáciou a hrou na motívy. Základné dejotvorné fakty sme na niektorých miestach „dekódovali“ len na základe poznania predlohy, nevyvierali z inscenačného diania. Záverečná replika inscenácie „Kráľ je nahý!“ aj z týchto dôvodov vyznela plocho a nepravdivo.

Tanečníci i tvorcovia projektu Rozprávky pre všetkých však nepochybne patria, aj napriek uvedeným výhradám, k mimoriadne talentovaným a nad vecou divadla i ľudského života „premýšľavým“ súborom.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– podľa mňa si inscenátori sami uplietli na seba bič, keď spojili tieto dve rozprávky do kopy

– prvá rozprávka ma nudila, druhá bola lepšia

– páčilo sa mi to, mám rada tanec

– pekná hudba, obdivujem ich, ako dobre tancovali

Pikantérie z rozboru ATĎ Nitra – rozbor p. Dagmar

P. Edo sa drží za hlavu. P. Dagmar nevie prečo. Zuzka si poznámkuje. P. Dagmar si kladie otázky. Prečo? Všetci sa tvária seriózne. Nikto sa neusmieva. Simča i Ivča sa rovnako podopierajú. Uvažujú. P. Dagmar si neprestáva klásť otázky. Zásadné. Stať sa tieňom samým seba?! Zmierme sa. Nie sme nič. Červená pri zavraždení tieňa. A už tu máme nahotu. A otázky. Priestor na to, aby sme zvečnili porotu. P. Edko sa už nedrží za hlavu. Fotí sa do aleluja.

Môžu sa vyjadriť aj ostatní. Zuzka reaguje. Neospravedlňuje sa, iba vysvetľuje. Katka jej občas našepkáva. Hmotné telo stráca hmotnosť. Je to mela, keď sa tiene pobijú. Pozor si dávajte na prevtelené tiene. Technika je sviňa! Načo riskovať. Plénum mlčí. Ó nie! P. Silvinka sa ujala slova. Páčil sa jej krajčír. P. Vladimír Š. chce mať dobré svedomie. Ale radosť má. Úchylky a zvyšky človeka. To sme my! A že vraj dve vety! Z hľadiska syntaktického dve rozvitééé podraďovacie súvetia. Ale dojem mal. Overtúra, kvantifikácia, karfiolový efekt. Reflektor padol dievčatku na hlavu?! Choreograf sa radšej schoval. Musí mať za ušami. Vážne ho však nemusíme brať.

Divadelná skupina pri Gymnáziu A. Vrábela Levice
– „SPRÁVA O KLIMATICKÝCH PORUCHÁCH“

Vladimír Tóth

Réžia: Mgr. V.Tóth, Mgr. P.Meszároš

Čo na to odborná porota – Doc.Dr.Vladimír Štefko, Csc.

Študentský, recesistický kabaret má už veľkú tradíciu – ale v dnešných časoch ho vidieť zriedkavo. Mladí hrajú asi radšej “ťažké” a “pochmúrne” kusy. Divadelná skupina Gymnázia A. Vrábela z Levíc osviežila festival takýmto dielkom. Správa o klimatických poruchách je zdravým i dravým pokusom o takýto typ divadelnej produkcie. Javiskový tvar vznikol pôvodne ako príležitostný školský program, no jeho ambície (i divácky ohlas na reprízach) ho predurčili k samostatnému životu.

Kombinácia “vedeckej” prednášky sa príbeh o dvanástich mesiačikoch dala vzniknúť vtipnému rámcu, celému radu humorných výstupov. Škoda, že v záverečnej časti inscenácie sa odstúpilo od témy ale aj od spôsobu hrania a parodistický i uštipačný sloh vystriedal mravoučný transparent. No súbor okrem poučených autorov a režisérov (V. Tóth, Petr Mészároš) disponuje aj dobrým hereckým kolektívom. Ten mal dosť zmyslu pre skratku i hyperbolu a to aj v menších rolách.

Kritický tón, ktorý sa v inscenácii hojne vyskytoval, mieril na komercionalizáciu života, pokrytectvo – našťastie viac a účinnejšie cez humor, paródiu ako cez priamočiare komentáre.

Je to perspektívny súbor.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– veľmi dobré, len škoda, že im vypadol mikrofón

– dobré, pekné, dalo sa

– fajn, zasmial som sa, len jablká mi ušli

– deti sa bavili, myslím, že sa im to podarilo

– úplne geniálne

– trošku dlhý úvod, režisér si mohol odpustiť behať popred javisko

Pikantérie z rozboru DS pri Gymnáziu A. Vrábla Levice – rozbor p. Vladimír

Gymnazisti spozorneli. P. Vladimír si ujasňuje, kto bol svetlonos Vrábel. Kabaret nie je nadávka, ale božie požehnanie. Zmeškala som niečo? Záhady a pikantnosti počasia, či dvanástich mesiačikov. Video s peknou slečnou. Kto by odolal? Sáďo zmizol. Kryhy sa pohli a nastala bitka pri Stalingrade. Mesiačiky sa menia na zbor lesnej stráže. Vlk je veľký herec. P. Sáďo sa vyskytol. Vladko T., Peťko, nožnice do rúk a upravte fazónu úvodu. Matematika gagu – to ste na fakulte nebrali, Vladko T.!? Reakcie publika boli distingované alebo distinguované? Chyba bude vo vedení. Od p. Eda si nepýtajte povolenie. P. Dagmar si predsa len pýta. Moralita im jednoducho vadí. Marienka sa cíti lepšie, keď jej vravia Kvetka. Apokalyptický záver. Tvorcovia, ozvite sa! Peťo krátko. Tlačí ho mechúrik, košťúrik aj s kamarátmi. Teraz ako? Problémy si vyzliekajú kabáty. Budeme sa parafrázovať. Peťo hovoril Vladovi T. zo srdca. A má profesionálnu masku. A stavia sa na zadné. Ale veď aj Voskovec a Verich takto začali. Keď sa človek pousmeje, to znamená, že sa zamyslel. Povedal klasik.

DS „Desina v kruhu“ pri DJGT Bánov – „HISTORKY Z BLÁZINCA“

Autorské predstavenie kolektívu

Réžia: Ondrej Remiáš

Čo na to odborná porota – Michal Ditte

Autorský projekt mladých ľudí, zoskupených okolo režiséra Ondreja Remiáša, sa pridŕžal jednoduchého príbehu z prostredia ústavu pre duševne chorých, v ktorom má ambiciózna režisérka snahu pomôcť liečeným zaradiť sa do spoločnosti aktívnou formou terapie (prostredníctvom divadelného predstavenia). Postavičky z “blázinca”, ich osudy, ich predhistóriu, či dôvod umiestnenia v ústave spoznávame vďaka klasickému “kruhu” – terapie, ktorá má cieľ v konfrontácii účastníkov, rozhovorov, postrehov a niekedy aj ironických poznámok na život toho druhého. Zvrat v inscenácii nastáva v okamihu, keď sa z režisérky stáva duševne chorá osoba a z duševne chorých doktori v ústave. Zvrat aj preto, že celá snaha o vytvorenie divadelného predstavenia bol len sen….

Historky z blázinca majú jasne definovanú cieľovú skupinu. Je ňou publikum, ktoré sa prišlo do divadla baviť. Napovedá nám to nielen samotný text, ale aj herectvo a režíjne uchopenie. Jemná štylizácia jednotlivých postáv, so svojou charakteristickou črtou (naznačenou v orloji a pretavenou do konania v danej situácii) je síce jednoduchou, ale vo svojej jednoduchosti jasnou. Je chvályhodné, že inscenácia umiestnená do prostredia blázinca neskĺzla do infantilností, či pseudofilozofických úvah a udržala si svoju priamočiarosť smerom k pointe. Nelogickým sa však javí samotné rámcovanie deja. Ak vychádzam z predpokladu, že režisérka sníva sen a ona je tá, ktorá potrebuje pomoc doktora, mám po skončení inscenácie niekoľko otázok. Keď je režisérka v ústave a sníva sen, prečo je na začiatku vo večerných šatách a na konci v pyžame? Je to potom sen? A hlavne, inscenačný oblúk? Keď režisérka sníva, má zároveň aj sny – alebo vízie vo svojom sne (narážam tým na policajta, rodičov mäsiarky, učiteľa)? Sen ako rámec v tomto prípade a v duchu tejto, inak herecky príjemnej inscenácie, je zavádzajúci. Smerom k budúcnosti “Desiny v kruhu” si myslím, že cesta poctivej práce, ktorú si zvolili sa javí ako dobrá. Je to základ, na ktorom je možné stavať a divadelne rásť.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– myslím, že to bolo celkom zlaté, také bláznivé

– bolo to veľmi dobré

– veľmi sa mi to páčilo, téma aj výkon hercov

Pikantérie z rozboru „Desiny v kruhu“ z Bánova – rozbor p. Michal

P. Michala prekvapilo herectvo. V jednoduchosti je predsa sila. A vďaka bohu, prekĺzli sme do infantilnosti. Michal forte! Si rušený. Petrík ruší ruchy. Snívame, keď sme v pyžame alebo nočných šatách alebo večernej róbe? Hádam sa Ondro neurazí za to, že je skvelý! Opäť len dve vety p. Vladimíra. Ajropág alebo Aeropág?, alebo dokonca AREROPAG (originál) to bol vŕšok, kde sa schádzala rada starších v Aténach. P. Vladimír pripúšťa nedostatok IQ. P. Dagmar sa pripája. Ale k nečitateľnosti záveru. Nie je nič lepšie ako byť lovákom. Hlavne že sme nevyhoreli. Z tých snov sme celkom dopletení. Nikomu nič nevyčítame, len vyčítame.

^ späť na začiatok ^

DS „Hľadanie“ pri MsKS a MO MS Tlmače – „KOVÁČI“

Miloš Nikolić

Réžia: Juraj Hruška

Čo na to odborná porota – Vladimír Sadílek

Tlmače v tomto roku zmenilo svoje vrcholné postavenie a po 10-tich rokoch sa im podarilo zbaviť starnúcej režisérky a konečne nastúpila mladá krv – Juraj Hruška, ambiciózny mladý režisér. S mladým kolektívom – Martinom Kabátom, Petrom Beniačikom a konečne nestarnúca diva Dada Krčmárová i sám skromný hrajúci režisér Juraj Hruška. Pre začiatok si vybral hru Miloša Nikolića “Kováči“. Hra odohraná deň pred vstupom do EÚ, ktorá akoby asociovala vo vše európskej komunite. V čistom herectve, ktoré jemne koriguje režisér, sa začína odvíjať príbeh v nemeckej kováčskej dielni tzv. šmykni, do ktorej prichádza pre nás ešte neidentifikovaná postava s veľmi jemnými nuansami (nedotknutie sa kovadliny, kladiva, zástery, s pomaly pribúdajúcou smelosťou atď.) No po chvíli sa na vážnej dráme rozbieha komédia za pomoci verbálneho prejavu: vypiť si, po papuli, slovo kul, ktoré píšeme väčšinou kul alebo coool, čo tiež má svoj význam. Text autora je neskonale silný, komediálny a vťahuje nás do príbehu, ktorému rozumieme a dokonca v niektorých momentoch aj fandíme. No nevieme sa rozhodnúť, kto z nich sa stáva pre nás kladným hrdinom. Do celej situácie sa nám montuje ešte aj žena, čo neveští nič dobré. A nastáva silný konflikt. Je silnejší biologický otec alebo fyzický otec. Situácia sa komplikuje cez výrazy priateľ, nepriateľ. Ale hlavné je pre nás posolstvo ženy, ktorá nás zmrazí slovami, že je naplnené poslanie materstvo a nie ten krátky okamih splodenia dieťaťa. Akoby ona jediná bojovala proti nezmyselnosti vojny a potulné topánky schátralých vojenských hrdinov obšťastňujúcich cudzie ženy kvôli svojej fyzickej potrebe. Kruh sa uzatvára príchodom ruského vojaka Ivana, ktorý taktiež participuje na cudzoložstve, ale zároveň vzniká paradoxná situácia, kde každý z mužov má nevlastného a zároveň aj vlastného. A to je veľký paradox tejto paradoxnej situácie. Je potrebné sa zmieniť aj o kostýme, svetle, hudbe. Prvý plán scénografie ako sú lavička, kovadlina, nákova, kladivá, akoby boli vystavené len v múzeu, pôsobia na mňa osobne dosť nepresvedčivo. Akoby zadný čierny horizont odkrýval nekonečnú dieru a možno by stačilo premostiť nejakým neutrálnym horizontom a dostalo by to akcent vymierajúceho kováčskeho remesla. Zaznieva tam replika z úst kováča Petra, že už nik nepotrebuje podkovy … Hudba Emira Kusturicu, ktorá navodzuje základnú atmosféru je volená veľmi citlivo, ale primárne volený motív “Oči čarnie” sa mi zdajú príliš primárne. Svetlo ladené v rámci javiskových možností a kostým adekvátny. Ďakujem, že som sa hodinu dvadsať príjemne zabával. Zároveň si ctím prácu mladého nádejného režiséra, ale aby to neznelo ako parafráza, želám Alenke Senešiovej (mojej dobrej priateľke), aby sa znovu vrátila k doskám, čo znamenajú svet, a aby pokračovala vo svojej práci, ktorá jej dá zabudnúť na všetky malé problémy, ktoré jej ako prekážky podsúva tento život, aby ich prekonávala a zocelila sa.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– dobré, dnes im to išlo lepšie ako na predpremiére, tak sme spokojní

– veľmi som sa bavila

– páčilo sa mi až na to, že to nebolo asi pre diváka do 15 rokov, ale bez tých výrazov by to nebolo ono

– krásne predstavenie, okrem tej Kataríny sme lepšie ani nevideli

– vynikajúci text, vynikajúco im to vyšlo

Pikantérie z rozboru DS Hľadanie Tlmače – rozbor p. Sáďo

P. Sáďo sa ujíma slova. Holohlavý režisér sa tvári spokojne. Stará režisérka odišla. Chvalabohu. Povedal p. Sáďo. Čoš. To tu už bolo. Feťák Villi. Spomíname na postavu, ktorá prináša vzťah. P. Sáďo je podfarbený spevom zo sály. Dada nie je Lucia, ale Lujza. Oči černie sa nepáčili, lebo nie sme mentálne retardovaní. Muzeálne historizujúci artefakt. A Rusko nie a nie pridať. A stará je vlastne mladá. Herecká akcia zaniká v čiernom kotly. Slovenskí dramatici nedajbože robiť si srandu. P. Vladimír poďakoval. Aj keď sa nadávalo, hrubé to nebolo.

^ späť na začiatok ^

Celkom malé divadlo pri MsKS Levice – „HELVEROVA NOC“

Ingmar Villqist

Réžia: Edo Šebian

Čo na to odborná porota – Michal Ditte

Inscenátori Celkom malého divadla (CMD) z Levíc siahli po kvalitnom a nesporne náročnom texte, súčasného poľského dramatika so škandinávskym pseudonymon Ingmar Villqist – Helverova noc. Hrdinovia jednej noci, počas krvavých pogromov a honu na minoritnú rasu, či skupinu, sú v stiesnených podmienkach jednoizbového bytu postavené tvárou v tvár organizovanej mase a svojim spomienkam. Sú vsadené na bližšie neurčené miesto, vzdialeného azda hodinu cesty vlakom od Elmittu, akejsi oázy pokoja a bezpečia, ktorú Villqist využíva temer vo všetkých svojich hrách. Dramatik postavy vkladá do mestského prostredia, v ktorom sú cudzincami. Sú akoby odstrčené, vydedené, nevyrovnané so svojou minulosťou. Tak je tomu aj v príbehu Karly, adoptívnej matky zaostalého Helvera, ktorý sa nadchne Gilbertom – vodcovskou osobnosťou rebelujúceho davu v uliciach mesta. Je ochotná “hrať” sa s ním na vojakov, cvičenia a manévre, dozvedá sa od Helvera o svinstvách, ktoré sa páchajú neďaleko od ich bytu. Po vpáde kameňa, realistického prvku (?), sa Klára rozhodne Helvera ochrániť tým, že ho pošle do bezpečia – do kliniky v Elmitte. Nemožnú úlohu Helver nezvládne a ocitá sa opäť doma. Skrvavený. Rozrušený. S blížiacim sa čoraz väčším nebezpečenstvom Klára formou hry na skladačky otrávi Helvera prehnanou dávkou tabletiek. Helver je jej druhou obeťou. Druhým dieťaťom, ktoré stráca vlastným pričinením. Interpretáciu inscenácie ponecháva tvorivý tím CMD na diváka. Ponúka mu priestor na kladenie si otázok…Prečo Klára zabíja Helvera? Čo ju k tomuto činu vedie? Je to naozaj nevysporiadanie sa s vlastnou minulosťou?

Nepochybne, aj napriek týmto otázkam, je inscenácia v rámci hereckej práce, budovania mizanscén a zaujímavých divadelných situáciách, najlepším produktom CMD z Levíc.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– nesúhlasím s porotcom p. Dittem, hoci uznávam jeho teoretické znalosti o danej téme či o autorovi. Ja som sa na včerajšie predstavenie tešila. Videla som ho už dvakrát, a keď bude desaťkrát, pôjdem si ho opäť pozrieť. Mne dalo veľmi veľa. Rozumela som tomu predstaveniu a to, čo tam našiel p. Ditte, ja som na seminári iba s úžasom otvárala oči i uši, kde to tam videl. S mnohými ľuďmi som sa po predstavení rozprávala a necítili to tak. Mrzelo ma aj podanie pána porotcu, pretože niekoľko rokov sa pohybujem po prehliadkach a pýtam sa začínajúcich divadelníkov, napriek tomu, že sa mi to páčilo, tam vpredu sedí pán čo tvrdí, čiže to čo ja (my) cítim(e) nie je pravda? Mala som pocit, že ma presviedčal, že to čo hovorí, je pravda. Je to subjektívny pocit osoby, ktorá pozerá to predstavenie. Aj on je “len” človek. Formy hodnotení, ktoré už roky kritizujeme, nemali by byť formou: takto a takto to má byť. Divadlo je podľa mňa poctivá záležitosť a subjektívny pocit tvorcu. Ja som sa teda s pocitom p. Ditteho nestotožnila. Mám trošku viac rokov ako on i viac životných skúseností. Ja som sa stotožnila s tým, čo mi tí dvaja ľudia na javisku odohrali, uverila som a tvorcom ďakujem za predstavenie.

– ja keby som bol porotca a nerozumiem predstaveniu (každý máme svoje limity), tak to jednoducho priznám a nechám hodnotiť niekoho iného. Mám pocit, že p. Ditte je na hodnotenie tohto predstavenia ešte “primladý”.

Pikantérie z rozboru CMD Levice – rozbor p. Michal

Spomíname na autora. P. Michal o ňom veľa vie. Viete že autorova manželka bola Švédka? Vyzerá to tak, že p. Michal má pred skúškami. Dostali sme sa až k ponorkám.

^ späť na začiatok ^

DS „VYDI“ pri UKF Nitra – „PLOT“

Autorské kolektívne predstavenie

pohybové divadlo s prvkami expresie

Réžia: Peter Šavel

Čo na to odborná porota – Vladimír Sadílek

Peter Šavel, režisér a zároveň protagonista, si zvolil dva hracie priestory. V tom prvom už atak u jej prichodiaceho diváka a vnucuje nám skoro agresívnou metódou jedinú jednu vetu a my, neznalí tejto východiskovej pozície vstupujeme zvedaví do druhého hracieho priestoru priamo na javisku, kde nás atakuje tanečník, ktorý nám sprístupňuje pocit slobody . Vyberá si náhodne ženu vedľa mňa ako svoju partnerku, milenku alebo lásku. Dievčina si znovu sadá na stoličku s neprítomným zrakom nevnímajúc okolie a s hektickými pohybmi nám pripomína strojovú bábku. Táto expozícia podľa mňa trvá pridlho a my pomaly ale iste strácame kontakt s tanečníkom. Zdá sa mi, akoby protagonista hľadal identitu v danom teritóriu a nenachádzal uspokojenie. Za veľkým čiernym horizontom zaznejú prvé tóny zo židovskej uspávanky. Do tohto priestoru vstupuje vojak, na( r )cista a my si začíname uvedomovať, že pred nami sa bude odvíjať príbeh dvoch rás židovskej a nemeckej. Vojak huslista začína manipulovať, obmedzovať, fyzicky kontaktovať tanečníka. Prichádza konzílium lekárov, ktorí identifikujú inú rasu ako nečistú. Do toho sa ozve ženský spev, k nemu sa pridáva mužský a ďalšie spevy. Začína ako zrýchlená hovorová etuda postáv, ktoré vstupujú do priestoru. Začína sa rozpínavosť “čistej rasy” nikým a ničím nerušená. Po chvíli dav-masa odchádza za svojim hrajúcim na husliach vodcom. Je to parafráza na “Krysařa”. Hrozba akoby odišla a tanečník sa vracia k svojej zdanlivej slobode. No vtom padá zátaras,- že by geto – koncentrák?

Je to plot a je tam. Dá sa pozrieť aj z druhej strany, ale aj s tejto je to plot ohraničujúci určitú rezerváciu pre nečistú rasu. Dá sa podliezť a zdanlivo snívať o slobode, ale aj z druhej strany je prekážkou – plot je vždy prekážkou. Aj za plotom aj pred plotom vás môžu ukameňovať, ubiť, zabiť, zneužiť, znásilniť a vy sa stávate otrokom, nepotrebným predmetom pre davy, ideológiu a myslenie. Začína neskonalá brutalita a hľadanie identických znakov pre nečistú rasu. Prečo by nie očista nečistej rasy, nastáva agónia a zrodenie človečenstva až na hranici pekla. Na zemi zostáva nahý tanečník. Otvára sa zadný horizont a z bokov v ochozoch zaznieva židovská pieseň. Na balkóne spieva Judith (židovské dievča). Dolu hrobníci odpratávajú zvyšky ľudského tela. Svet mŕtvych, ktorí ako keby z hrobov vystupovali, ktorí prijali tanečníka bez výhrad odspievajú poslednú pieseň a odchádzajú, že by do sveta spravodlivých?

Sonograficky a kostýmovo čisté, mám len hudobné výhrady, či Nemec, alebo či nacista , hoci len v parafrázach, by hral židovskú pieseň? Ja osobne si myslím, že nie. Viem, že súbor toto predstavenie inscenoval v židovskej Synagóge v Nitre a rád by som si ho tam pozrel. Ďakujem aj v mene tých, ktorí sa tohto nedožili a ktorí položili životy v mene nezmyselnej likvidácie genocídy a holokaustu. Česť ich pamiatke.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– zo začiatku dlhé, únavné, ale na druhej strane mnoho zaujímavých momentov

– pekná práca s telom

– oceňujem výber témy práve v týchto dňoch, boli tam veľmi silné momenty na emóciu

– gestapák nebol gestapák, keď už sa držia expresívneho herectva, to musia íst aj trenky dole. A čo sa týka historických reálií, gestapák musí mať sivé nohavice a hnedú košeľu. Tam nepomôže žiadna zelená uniforma ako výpomocka slovenskej armády

Pikantérie z rozboru VYDI Nitra – rozbor p. Sáďo

P. Sáďovi je sympatické, že sa to v Nitre hemží. Expozícia je dlhá, až kým nepríde narcista. Strapce na konci. Téma je ale vážna. História nám ukáže. A ukázala. Křoví – po slovensky ambaláž. Kostým ako taký prichádza. Žeby ich ovplyvnil Vilo Dočolomanský? Bože! Len to nie! V takomto divadle je pocit dominantný. A v akom nie? Pochválená je snaha. Židia sú rasa? V synagóge by to bolo lepšie, súhlasili p. Sáďo i VYDISTI. P. Edko sa ako muzikant aký-taký tiež vyjadruje. Čistučké, krásne. Pochválil. P. Dagmar si berie slovo a chváli. A chváli. a potom sa pýta a pýta. Nie je jej jasný huslista. Keď sa podlezie plot, veci sa neriešia. Režisér priam visí na perách p. Dagmar. Citovali sme : “Gitara je silnejšia ako guľomet”. P. Vladimír má jednu otázku. K uniforme. Ale skončili sme pri hudbe. Možno plače krásne na neznámom pohrebe. Ozval sa VKČ. Ozval sa historik. A ešte sa chce s nimi baviť v zákulisí. A trenky dolu.

^ späť na začiatok ^

Štúdio Pôtoň Levice – „BALAGANČÍK“

Alexander Blok

Réžia: Pavel Graus

Čo na to odborná porota – Doc.Dr.Vladimír Štefko, Csc.

Balagančika ako farebná miniatúra alebo obete mediálneho štvania

Pierot, Harlekýn a Colombína zatanujú pôvabný tanček. Krokové i gestické variácie… Svieža muzika, čosi ako Petruška, rodný braček Pierota i Harlekýna. A potom opona. Do ticha sály, ešte pred chvíľkou nadšeného publika, zaznie šuškanda. Bieloskvúce dievčatá akoby ich jedna rotačka mala. A opona. Namiesto maškarného bálu akýsi podnikový PR večierok. Umelohmotné slečny ho obklopia sediac za písacími strojmi. Biele, čisté, nezávislé, vzácne nevzdelané začínajú vysielať senzačnú správu o tom, ako Columbína zahla Pierotovi s Harlekýnom. Ba čo viac, o tom, že traja krásni hrdinovia práve vypustili dušu…

Poetická hračka významného ruského symbolistického básnika A. Bloka zmenila čas i prostredie. Pierot, čo sa viac podobá na Petrušku, Colombína, čo zmenila biely kostým za čierne kokteily a Harlekýn svoj tradičný kosouholníkový za žiarivo červený, sa ocitli nie vo víre masiek, ale v utilitárnom prostredí, ktoré sa už ani nepretvaruje, ale rovno ničí. Lebo to je moderné, to je “in“! Režisér P. Graus zasiahol, menil, aktualizoval, postmodernizoval a vznikla mu farebne pekná a úhladná inscenácia. Vari až príliš komplikovaná a teda aj menej čitateľná. Pierotov smútok pomerne zanikol, Columbínino váhanie stratilo tragický podtón, Harlekýn dosiahol všetko priľahko. Možno kvôli efektnosti sa zmenšila hĺbka. Štylizácia však zaujala.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– podľa mňa toto predstavenie vyhrá, tomuto sa nedá nič vytknúť

– podľa mňa toto nemá s herectvom nič spoločné

– chalan v červenom mal fantastickú kondíciu

– zaujímavo spojené slovo s fyzickým pohybom, prekvapujúca bola pre mňa štylizácia s verbálnym prednesom hercov

– krásny obraz

– ja nie, ďakujem odišiel som

Pikantérie z rozboru Pôtoň Levice – rozbor p. Vladimír

P. Edo opäť predstaví porotu. REPETITIO EST MATER STUDIORUM. Mladá Pôtoň má nesporne odvahu. Že myslela? V divadle sa občas čosi zapatroší, ale nikdy nestratí. Pierot je melancholický. A je viac Petruškom ako Pierotom. Pauza alebo fajčiarska prestávka? P. Vladimír sa decentne okolo jednej mystičky obšmietal a zistil arómu kostýmu. Mystičky sú = šuškandová societa. Colombína je holubica. Vedeli ste to? Z veľkej lásky veľká tragédia. Prichádzame k zádrheľom. Šprecherské schopnosti nie sú silnou stránkou tohto súboru, ale vraj to verbálne na javisku nie je až také podstatné. Svetlý okamih – akčné lyžičky. Zásobáreň slov má svoje limity. Cigaretám p. Vladimír rozumie. Pánboh zavaruj každý súbor pred jeho režírovaním. P. Edko si už netrúfne ani hubu otvoriť.

^ späť na začiatok ^

DS pri MO MS Domadice – „DOM alebo PIATOK, SOBOTA, NEDEĽA“

Anna Mikulová

Réžia: Erika Píšiová

Čo na to odborná porota – Eduard Stanovský

Ochotnícky divadelný súbor Domadice pri MO MS, uviedol drámu A. Mikulovej DOM alebo PIATOK, SOBOTA, NEDEĽA. Hra tematicky čerpá zo súčasnosti. V úvode hry sa ocitáme v kuchyni starej mame Stázky Pechovej a sme svedkami posledných troch dní jej života. Postavu starej matky si s chuťou a elánom zahrala režisérka hry Erika Píšiová.

Režisérka riešila scénický priestor realistickými stavebnými prvkami scény. Nájdeme tam stôl, lavicu, vešiak, hokerlík, pec, i kuchynskú linku s lavórom. Pristavené kašírované dvere vedúce do izby starej matky boli zbytočné a rozbíjali štýlovú jednotu scény. Predloha nedáva veľa možností hercom ukázať svoje schopnosti a talent. Najviac, režisérka ich k tomu ani výraznejšie nevedie. Žiadalo sa expresívne poňať hádky medzi dcérou a susedkou. Hra nemá ani hlavný konflikt. Len niekoľko nedorozumení či sporov medzi matkou a dcérou a susedou a dcérou. Ako hlavný spor sa potom javí generačné nedorozumenie medzi túžbou dcéry a nezodpovednosťou matky. Hra končí náhlou smrťou matky a ako deus de machina, tak známy princíp gréckych tragédií náhle rieši všetky spory a problémy. Herecky zaujala mladá predstaviteľka vnučky Zuzanky. Je sympatické, že súbor pracujúci v dedinskom prostredí a známy najmä inscenovaním činoherných hier slovenskej klasiky, sa podujal na hru so súčasnou problematikou. Svojou témou iste oslovila miestneho diváka a podnieti tento sympatický divadelný kolektív k ďalšej úspešnej činnosti.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– …

Pikantérie z rozboru DS Domadice – rozbor p. Stanoský

Budúci notorický porotca Miško. Edo hodnotí. Ak s dobrými priateľmi. Pozná ich. Je to mimo diania obce! Predstaviteľka bola v utlmenom rytme. Prvá výhrada – nehádali ste sa a to je pokarhanie. Videli sme pec, že sme nevideli. Všetky dvere akože a zrazu dvere! Chvíľu bol záchod v hľadisku a strecha kde? Sáďo Edovi, že nevidí. A noci oddeľovala hudba. Objavil sa mobil, krádež, mladí, mikrovlnka atď …Sáďo bojuje v duchu s Martinom. Poštárka si udupala nohy a na tretí deň mala kŕčové žily …

Ešte niekto, alebo dáme tvorcom? Hádka bola utlmená, lebo sú kamarátky. Edo chce zavrieť oči a dívať sa.

^ späť na začiatok ^

DIVADLO Krížom-Krážom,SPU Nitra
– „VRAŽDA V SALÓNNOM COUPÉ“

Z. Svěrák – L. Smoljak

Réžia: kolektív

Čo na to odborná porota – PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD

Inscenácia Vražda v salónnom coupé je inscenáciou vytvorenou bez základnej znalosti divadelného jazyka. Divadelne sa nepracuje ani so zvoleným priestorom. Postavy “nehrajú” tunel, cestovanie vlakom, odchody a príchody do kupé, výpravca zvukom označí perón za závesom, ale policajný inšpektor ukazuje na ľudí na opačnej strane, váza na stole bráni pohľadu do tváre postáv, maľované okná naznačujú insitný inscenačný prístup k textu, pravdou je ale realistický prístup atď. Základné nepochopenie a neznalosť sa týka aj žánrovej určenosti inscenovaného textu – komédie. V inscenácii chýba komediálne narábanie nielen v slovnej rovine, ale aj v hereckej, režijnej I zvukovej. Nepochopená a nevyložená je aj poetika “cimrmanologických” textov Z. Svěráka a L. Smoljaka. Ich schopnosť budovať komické cez banálny príbeh, na ktorý sa navrstvuje rad mystifikačných vrstiev plných zdanlivo absurdných a nelogických komických “argumentov”. Je tiež na veľkú škodu, že toto divadlo ako študentské divadlo nevyžilo svoj základný “dar” – schopnosť inak – recesisticky, neviazane a bez akýchkoľvek divadelných (konvenčných) predsudkov sa pozrieť na akýkoľvek námet.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– zaujímavé spracovanie, celkom pekné

– bolo to zaujímavé, príjemná komédia

– trošku dlhšie, ale vydržal som

– celkom dobré

Pikantérie z rozboru Krížom-Krážom Nitra – rozbor p. Dagmar

P. Dagmar je v silnej emócii. Keď je raz salónne kupé, viac netreba. Inscenácia má problém s abecedou. Keď robíte lastovičku, tak netiente! Naivné nemôže byť realistické. A naopak. P. Dagmar je ľúto. Očarení poetikou nešli ďalej. Nechceme banálne kopance, ale hlbšie korene. Tvorca sa ozýva. Sú skromní. Zlatí. Prišli, aby im pomohli. Niečo pochopili, až keď to zahrali. V slovenčine sa vyká v množnom čísle. Ale je aj -do Tlmáč a nie do Tlmačov! To platí aj pre vysokoškolákov. P. Vladimír sa ospravedlňuje za svoju zlomyseľnosť. Opäť pauzy, ktoré mohli byť využité na cigaretu. Urobiť z komédie drámu. P. Sáďo bol úprimne šokovaný. Chcel byť železničiar. Ale nechcela ho železnica. Ale pekne poďakoval.

^ späť na začiatok ^

Divadlo PARADOX Nové Zámky – „POSLEDNÍ A PRVÍ“

Juraj Váh

Réžia: Ľubomír Lačný

Čo na to odborná porota – Eduard Stanovský

Je pozoruhodné, že na tejto prehliadke sa objavila už štvrtá inscenácia s protivojnovou tematikou. Zrejme medzinárodná spoločenská organizácia núti i mladých tvorcov zaoberať sa témou vojny, hoci ju sami osobne neprežili a nepocítili na vlastnej koži. Ochotníci divadelného súboru PARADOX Nové Zámky siahli po dráme Juraja Váha POSLEDNÍ A PRVÍ, ktorú autor napísal po druhej svetovej vojne približne v roku 1948. Jej umelecké posolstvo, túžba skoncovať navždy s vojnou, je neustále aktuálne a túžbou každého slušného človeka. Dráma sa odohráva v prostredí juhofrancúzskej provincie. Prichádzajú poslední veteráni vojny Martin, Ali a hluchonemý René. V domčeku, do ktorého sa dostanú, náhodou žije otec Ján so svojou dcérou Evou a starým otcom. Jedinou túžbou otca, bývalého plukovníka, je uchrániť dcéru pred vojnovými veteránmi a tak sa rozhodne pre zúfalý čin sebazničenia a do záhuby strháva i veteránov vojny a vlastného otca. Na svete ostávajú dve čisté nevinné bytosti dcéra Eva a hluchonemý René ako zárodok budúcej generácie. A tak sa prví narodení stávajú poslednými a posledne narodení Eva a René, nepoznajúci hrôzy vojny, stávajú prvými.

K pretlmočeniu tejto myšlienky zvolili veľmi vhodnú scénografiu budovanú v kontaktnom tunelovom priestore. Divák sa tak stáva účastníkom plavby na Noemovej arche. Tento členitý priestor akéhosi móla strážnej veže umožnil hercom rozvinúť naplno svoje výrazné herectvo. Na škodu sa mi zdalo uprednostnenie akéhosi expresívneho herectva pohybujúce sa v hlasových rovinách minima a maxima hlasu. To neumožňovalo psychologickejšie rozkresliť vzťahy medzi jednotlivými postavami príbehu. Možno však konštatovať, že tento divadelný kolektív má ambiciózneho a mysliaceho režiséra a schopný a fundovaný kolektív. Dá sa tušiť, že ak pri takejto dôslednej práci ostanú, môžu v budúcnosti dosiahnuť ešte výraznejšie úspechy.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– predstavenie bolo dosť dobré, len miestami boli dosť ukričaní a svietili divákom do očí

– sem-tam ma chytali mikrospánky, ale to nebolo predstavením. Páčilo sa mi.

– Sory Tlmačania, ale toto bolo zatiaľ najlepšie, čo som videl

– veľmi milo ma Ľubo prekvapil. Vybral si ťažký kus a statočne sa s tým popasoval.

Pikantérie z rozboru PARADOX Nové Zámky – rozbor p. Edo

Múka je drahá, už sme v EÚ. Súbor by skrachoval, ešte že vyškrtli černocha. Režisér je Arab? A dal si suchý zips na ksicht. Záhadný inscenačný problém prečo René a nie Adam? P.Sáďo má alergiu na umelé kvety. Ďuro, hnusák, pohnojil archu, takto to bol ľadoborec. Škoda, že Anton nevyzeral ako Sáďo. Nakoniec odkaz pre všetky herečky: NOHAVIČKY DOLE !

^ späť na začiatok ^

Divadielko na Osmičke, SPU Nitra – „ZLATÉ TEĽA“

I. Iľf, J. Petrov

Úprava, réžia: Dušan Neubauer

Čo na to odborná porota – Doc.Dr.Vladimír Štefko, Csc.

Preniesť román na javisko je vždy problém. Podarí sa to vždy len vtedy, ak sa podarí nájsť v literatúre dostatok rýdzo divadelných vyjadrovacích prostriedkov. Inak to vždy bude len epika porozprávaná z javiska a nepomôžu jej ani pesničky, ani tanečky.

Divadielko na Osmičke SPU z Nitry si vybralo Zlaté teľa. Román známy a slávny. Jeho javiskovej realizácii , akým bol predovšetkým divadelný nápad, divadelný aspekt. Nevedno či sa tu príbeh veľkého kombinátora Ostapa Bendera hrá ako vážne svedectvo, alebo je to paródia, irónia, recesia i hračka alebo ešte čosi iné. Jednoducho povedané , režisér D. Neubauer a jeho súbor nenašli divadelný jazyk, ktorým by prezentovali známy príbeh. Ostap, Funt., kapela preukázali čosi dispozícii pre javisko.

Táto inscenácia v kontexte festivalu nijako nepatrila k tomu lepšiemu, čo sme videli. Ale ako skúsenosť úcast Osmičky by mohla byť dobrou skúsenosťou.

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

– javisková reč. To už herec nemusí vedieť rozprávať?

– poznám ich už dlhšie a späť sa im podarilo predstavenie doplniť piesňami. A chcem pochváliť Dušana, pretože je môj kamarát.

– zaujímavé a pekné

– zasmiali sme sa, zaspievali

– páčila sa mi živá hudba

– chýbal temporytmus, príliš vláčne, herecky nie celkom zvládnuté, ale s veľmi pôsobivou živou hudbou

Pikantérie z rozboru Divadielka na Osmičke Nitra – rozbor p. Vladimír

P. Edko posledný krát predstavuje porotu. Myslím, že teraz ich už naozaj bude poznať každý. P. Vladimír predpokladá, že bude hovoriť dlho. Preto sa postavil. A aby nemal kŕčové žily. Snáď nebol potlesk predčasný. Zaujíma ho prečo. Kombinátor nie je aktuálny. Hoci je ich aj v našej krajine viac než dosť. Len nie dosť vtipných. Kapela statočne stála a čakala, kedy príde ich chvíľa. Na chvíľu prichádza skleróza. Zamuzikálované znie skoro ako zahmyzované.

Nechce byť prísny p. porotca, ale nedarí sa mu. Aj obecenstvo bolo vlažné a nedochádzalo mu. Zajace a zajatci sa splynovali.

^ späť na začiatok ^

DS Rámus pri OÚ Vinodol – „AKOŽE ČAKÁME NA GODOTA?“

Autorské predstavenie súboru

Réžia, úprava: Mgr. Marica Šišková

Čo na to odborná porota – Vladimír Sadílek

– pán porotca nedodal hodnotenie

Názory anonymnej laickej poroty (ALP)

Pošušky z hľadiska…

-zaujímalo by ma, čo vedie režisérku k tomu, aby nútila hrať 14 ročné deti tak dramaticky

– baby mali krásne nohy

– pojítko mi ušlo, neviem, čo tým chcela inscenátora povedať

Pikantérie z rozboru Rámus Vinodol – rozbor p. Sáďo

P. Sáďo nevie, z ktorého konca začať. 5:0 vyhrávame. Objavuje sa množstvo Kristov. Hľadáme jeho – ON. Čakáme na Ona. A opäť chvíľa pre sklerózu. Ak to nebol on, kto je On? P. Sáďo špekuluje a tápe. Ostáva chladný. Vedúcu zelovocu zavreli a predavačky si pohadzovali bedničky. Ale dievčatám verí. Umelá hmota a zelená NRD-ácka farba ho rozčuľuje. Perečko a Pelíšky. Ťažká voľba. P. Dagmar postavili proti Backetovi aj Kristovi. Prečo zelené bedničky? Kristus – jeden zo šiestich. Ježiš je predsa len nakoniec sympaťák. P. Marica vysvetľuje. Porota nepochopila ani nechápe. A pomaranč je problém. P.Vladimír na túto inscenáciu ešte nedorástol.

^ späť na začiatok ^

Záverečné vyhodnotenie a výsledky

– Cenu laickej poroty získal DS „Hľadanie“ pri MsKS a MO MS Tlmače za inscenáciu Miloša Nikolića: KOVÁČI

– Cenu Creative Studia Slovakia a umeleckej spoločnosti Pyramída získalo Celkom malé divadlo pri MsKS Levice za inscenáciu Igmara Villqista: HELVEROVA NOC

(cenou je bezplatná tlač a pomoc pri grafickej úprave bulletinu pre súbor na ďalšiu inscenáciu (1000 ks)

Odborná porota posúdila predstavenia dvanástich divadelných ochotníckych súborov a navrhla organizátorom udeliť tieto ceny:

INDIVIDUÁLNE

– Daniele Rosipalovej za stvárnenie postavy Kvetky v inscenácii SPRÁVA O KLIMATICKÝCH PORUCHÁCH, Divadelná skupina pri Gymnáziu A. Vrábla Levice

– Martinovi Kabátovi za stvárnenie postavy Petra Schmidta v inscenácii KOVÁČI, DS “Hľadanie” pri MsKS a MO MS Tlmače

– Petrovi Mészárošovi za stvárnenie postavy Helvera v inscenácii HELVEROVA NOC, Celkom malé divadlo pri MsKS Levice

– Františkovi Nozdrovickému za stvárnenie postavy Huslistu v inscenácii PLOT, DS “VYDI” pri UKF Nitra

– Viere Turčanovej za výtvarné riešenie v inscenácii BALAGANČÍK, Štúdio Pôtoň Levice

– Ľubomírovi Lačnému za scénografiu inscenácie POSLEDNÍ A PRVÍ, Divadlo PARADOX Nové Zámky

Odborná porota nominuje na celoštátnu prehliadku Divadlo a deti v Rimavskej Sobote

Amatérske tanečné divadlo ATĎ… N i t r a s inscenáciou Cisárove nové šaty

Odborná porota navrhuje Programovej rade 30. divadelných Šurian – FeDIM

1. DS“ VYDI ” pri UKF Nitra s inscenáciou Autorského kolektívu : PLOT

2. Štúdio Pôtoň Levice s inscenáciou Alexandera Bloka : BALAGANČÍK

Odborná porota navrhuje Programovej rade 32. Belopotockého Mikuláša

1. Divadlo PARADOX Nové Zámky s inscenáciou Juraja Váha: POSLEDNÍ A PRVÍ

2. Celkom malé divadlo pri MsKS Levice s inscenáciou Ingmara Villqista: HELVEROVA NOC

3. DS „Hľadanie“ pri MsKS a MO MS Tlmače s inscenáciou Miloša Nikolića: KOVÁČI