VI. ročník (8. – 11. máj 1997)

Odborná porota

PhDr. Marián Mikola CSc.
Jana Keprtová – metodička NOC
Vladimír Benko – režisér a herec divadla Commedia, Poprad
Eduard Stanovský – režisér, Detva

Účastníci festivalu
DOS Paradox Nové Zámky – ” Príhoda s metérom ”
DOS J. G. Tajovského Bánov – ” Medveď, Jubileum a Pytačky ”
DOS Starý Tekov – ” Kubo ”
DOS Preseľany – ” Quo vadis ”
DOS Váh Šaľa – ” To neznamená rozsudok smrti ”
DOS Etudka Tekovské Nemce – ” Plánka”
DOS Šok Šaľa – ” Čachtická pani ”
DOS Tlmače – ” Matka ”
Divadlo za Štrekou Šurany – ” Lásky hra osudná ”
SPJ Levice – ” Ej, ej, ejne … ”
Hosť festivalu
DOS Horná Streda – ” Ženské oddelenie ”

Hodnotenia odbornej poroty a postrehy divákov

DOS Paradox Nové Zámky
A. V. Vampilov: Príhoda s metérom

Slovo odbornej poroty
Pokojní blázni

Otvorenie divadelných dní patrilo neoficiálne (Hymna festivalu sa spievala až večer) Mladým ambicióznym divadelníkom z Nových Zámkov. Jednoaktovka, ktorú inscenovali patrila v 70. rokoch k najhrávanejším – spolu s hrou “Dvadsať minút s Anjelom” – Pretože poetika Vampilova, považovaného za novodobého Čechova lákala ochotníkov i profesionálov. V tých rokoch to bola hádam najodvážnejšia kritika a sonda do sociálno-spoločenských pomerov v bývalom Sovietskom zväze a súčasne nezvyklé vykreslenie predstaviteľov rôznych karieristov a živlov. Dnes, keď je už všetko odhalené a odkryté, čakali sme, čo nového prečítali členovia Paradoxu. Čakali sme bujarú frašku, grotesku alebo študentskú recesiu… Nedočkali sme sa. Na predpísanej scéne, celkom slušnej, sa bez výkyvov prerozprával príbeh z provinčného ruského hotela, žiaľ, takmer rozhlasovým spôsobom. Zatiaľ sme nevideli odvahu preexponovať, prehnať situácie do absurdnosti, čo tento text dovoľuje o to viac, že hovorí o absurdnej dobe. Zatiaľ sme nevideli mladých, ale nesporne talentovaných ľudí sa vyblázniť. Zatiaľ sme nevideli pauzy, vzťahy medzi postavami… Videli sme predstavenie v takom duchu, akým sa nám prihováral z rozhlasu športový reportér – kľudne a pokojne. Zatiaľ. Uvidíme (a tešíme sa ) o rok!

Názory divákov
– o ničom…
– no, celkom fajn, len tie výkony
– ?!?!?!
– neviem, neviem, čo povedať, musí sa to uležať

DOS J.G. Tajovského Bánov
A.P. Čechov: Medveď, Jubileum, Pytačky

Slovo odbornej poroty: Vladimír Benko
Čechov by povedal…

Keď sa niekto rozhodne, že naštuduje jednoaktovky, od pána Čechova – ten musí mať predovšetkým odvahu a herecký potenciál. Bánovčania veľmi dobre odhadli svoje sily a schopnosti a pustili sa zápasiť s ruským klasikom. Boli si vedomí, že autor je majstrom miniatúr a aj adekvátne pristupovali pri formovaní jednotlivých dialógov a mizanscén. Obaja režiséri kládli najväčší dôraz na hereckú tvorbu. Jednotliví predstavitelia to mali o to ťažšie, že na javisku, okrem dvoch stoličiek a stolíka nemali nič! Ale zvládli to statočne, priraďovanie jednoaktoviek má gradáciu a hlavne zásluhou mužskej časti súboru, kde predstaviteľ Šipučina a jeho štylizácia pôsobili takmer dokonalým dojmom, si získavali postupne publikum. Najlepší dojem, ale bezosporu mal divák z jednoaktovky Pytačky, kde režijná práca sa odzrkadlila v podobe brilantných dialógov, ktoré ale majú ešte veľké rezervy (zišla by sa väčšia odvaha pri škrtaní textov, väčšie využitie šachového stolíka, kde by sa ťahalo s Dámou , atď……) Spomínané jednoaktovky slúžili vždy na školách ako nádherný študijný materiál. A môžeme konštatovať, že Bánovčania sa na ňom poučili dosť a čo je dôležité – poučili aj divákov. A to je už čo povedať. P.S. Čechov by povedal:” Ja som celý život písal komédie a oni mi ich hrali ako drámy!”

Názory divákov
– veľmi sa mi to páčilo
– páčili sa mi herecké výkony
– no, boli zlatí
– áno, myslím, že som sa bavil
– páčilo sa mi

DOS Starý Tekov
Jozef Hollý: Kubo
Réžia: Irena Hancková

Slovo odbornej poroty – Marián Mikola
Kubo hore nohami

Tak nejako by sme mohli charakterizovať inscenáciu, pod ktorú sa podpísala Irena Hancková – dramaturgia, scéna, kostýmy a réžia. Z dôvodu textu Hollého veselohry zostalo v tejto inscenácii iba niekoľko dejových situácií, niekoľko fabulačných motívov a mená dramatických osôb. Vzniklo scénické leporelo komediálneho až fraškovitého charakteru. V tejto žánrovej rovine cítia sa herci veľmi dobre. Tónia recesia im v plnej miere vyhovuje. Herectvo je postavené na výraznej hereckej typológii. Súbor prejavil až obdivuhodné dispozície pre zvolený žáner. Všetko je akosi naopak. Mužské postavy hrajú ženy, postavy dospelých deti. Zábava hercov na javisku sa veľmi rýchlo preniesla do hľadiska. Obecenstvo nadviazalo živý kontakt s javiskom a opačne. Obdivovali sme ohňostroj nápadov, vtipné gegy, ktoré dokázala režisérka ustrážiť na hranici vkusu. Zabávalo sa javisko, zabávalo sa hľadisko. Ak sa niekto vzrušoval, že nevidel originálneho Kuba, vzrušoval sa síce oprávnene, a však len v tom prípade ak sa odmietol naladiť na vlnu, ktorá vyžarovala z javiska. Veď súbor čestne priznal farbu: hral voľne podľa Jozefa Hollého, teda hral uvoľnene, s veľkým zmyslom pre komediálnu nadsázku. Keď som odchádzal z predstavenia, poznamenala diváčka sediaca za mnou: Ešte by som tu vydržala sedieť hodinu. Divák sa rád v divadle zabáva. Táto rekreatívna funkcia divadla má svoje oprávnenie a nič nemožno proti nej namietať. Áno, poslaním divadla je diváka pobaviť a spríjemniť mu chvíle oddychu. Ak si niekto myslí, že zabávať je vec jednoduchá, tak je na veľkom omyle. Je to nesmierne zložité a ťažké…

Názory divákov
– Kubo bol perfektný
– pekné – cmuk
– celkom fajn, páčila sa mi postava vdovy
– myslím, že herečka, ktorá hrala Loveckého, to trochu prehnala s aktivitou, inak to bolo celkom dobré

DOS Váh Šala
Táňa Miškovičová: To neznamená rozsudok smrti
réžia: Peter Chrenko

Slovo odbornej poroty – Eduard Stanovský
Kolektív, zaradený do súťaže v kategórii pokročilých súborov sa na odpoludňajšom predstavení uviedol autorskou hrou Táni Miškovičovej. Táňa – inak predstaviteľka na leukémiu smrteľne chorej Marty Fraňovej, upravila do dramatickej podoby myšlienku knihy B. Hellmanovej ” Dve ženy “. Hru pod názvom ” To neznamená rozsudok smrti” označili v úvodnom konferenciérskom texte ako komorno-poetický príbeh o túžbe po živote, po láske a zdraví dvoch nevyliečiteľne chorých žien. Autorka, v režijnom vedení Pera Chrenku, postupne rozvíja príbeh, ktorý má všetky znaky dobre napísanej drámy. Dve hlavné predstaviteľky sa úspešne vyrovnali s pomerne náročnými hereckými roľami. Holohlavá Marta Fraňová (T. Miškovičová), je cinická, až bezohľadná, no tým len zakrýva svoj strach s blížiacej sa smrti. Čiernovlasá, spočiatku naivná Pavla Poláková (T. Némethová) sa postupne zmieruje aj zásluhou Marty so skutočnosťou, že je nevyliečiteľne chorá. Najmä ich zásluhou (spomínaných herečiek) sa príbeh plný zvratov, konfliktov symbolických obrazov a nečakaných rozuzlení úspešne rozvíja. V inscenácii sa objavujú ďalšie inscenačné prvky. Tieňové pantomimické obrazy, kde postavy oddeľujú príbeh poetickými vstupmi o snoch, prežitkoch i očakávaní budúcnosti. Ďalšou úspešnou zložkou inscenácie sú i vhodne zaradené hudobné motívy, ktoré svojou myšlienkovou stavbou dopĺňajú hlavnú tému. Rezervy má inscenácia v použití svetla ako atmosferického prvku. Je tu cítiť pokus – červené svietenie dejiska príbehu (farba krvi) a zelená farba v tieňoch (farba nádeje). Teba podotknúť, že takéto svietenie ide na úkor videľnosti. Spravodlivo treba priznať, že hru prijali aj mladý diváci, o čom svedčí dlhotrvajúci potlesk. Diskutabilnou najmä pre autorku zostáva otázka, či záverečná myšlienka (pointa celého príbehu) “vedomá eutanázia” a nasledovné úvahy o hriechu a svedomí, sú správnym vypointovaním inak veľmi dobe napísaného príbehu. Porotca, hodnotiaci kolektív, v ktorého strede je autorka, má jedinečnú možnosť, vydiskutovať si tieto otázky priamo na seminárovom hodnotení. Som presvedčený, že porota, nevyriekne pre toto úspešné syntetické “dielko” rozsudok smrti, ale vyriekne ortieľ ďalšieho života inscenácie aj celého kolektívu.

Názory divákov
– veľmi zaujímavé, tieňohra sa mi veľmi páčila
– chýbalo mi duchovno, nejaký záchytný bod
– boli v tom veci, bez ktorých by sa tá hra celkom dobre obišla
– chýbali herecké vzťahy

DOS Preseľany
Henrik Sinkiewicza: – Quo vadis

Slovo odbornej poroty – Jana Keprtová
Priznám sa, že som už dávno nevidela taký kus drobnej mravenčej práce, ako v tejto inscenácii. Môžem to povedať o prevažujúcej práci, dobre prepracovanej scénografii (v štýle celej inscenácie) o kostýmoch a čiastočne aj o režijnej práci. Je mi však ľúto, že k tomuto výpočtu nemôžem priradiť aj prácu dramaturga, či upravovateľa textu formovaním jednotlivých dialógov a mizanscén. Uvedomujem si, že titul Quo vadis by dal zabrať aj tomu najskúsenejšiemu divadelníkovi. Náročné posolstvo románu s filozofickým podtextom ťažko rozkryje aj scénické adaptovanie aj ten najskúsenejší dramatik či dramaturg. Preto je veľmi ťažké hovoriť o problémoch tejto inscenácie, ktorá si nekládla vyššie ciele. Jej základným cieľom bolo podať informáciu o deji tohto románu, poučiť diváka, že toto významné dielo existuje a je hodné povšimnutia. S radosťou môžeme konštatovať, súbor sa o to snažil úprimne a s nadľudskými silami uviedol na tejto krajskej prehliadke obsiahlu výpoveď o románe Henrika Sinkiewicza. Robil tak s radosťou i oduševnením, vložil do spracovaných tém aj vlastné názory.
Znovu sa však žiada podotknúť, že aj v tomto prípade platí “menej je viac” : Súbor by sa mal pozrieť na výstavbu svojej inscenácie a určite by sám zistil, koľko je v nej zbytočných obrazov a výstupov. V tomto prípade treba podčiarknuť jednoduché pravidlo, že všetko, čo dej nepodúva dopredu je v inscenácii zbytočné. Preto pri úprimnom poďakovaní za vynaložené úsilie chcem súboru úprimne poradiť, aby s ich vlastnou húževnatosťou a zanietením zrevidoval dramaturgické usporiadanie inscenácie.

Názory divákov
– bolo to dlhé, nevydržali sme do konca
– príbeh bol veľmi pekný, ale myslím, že menej znamená niekedy viac
– nepáčila sa mi hudba, zakaždým bola iná, často ma vyrušoval
– no, áno aj, len tie herecké výkony! Chýbali tam vzťahy…

DOS Etudka Tekovské Nemce
F. G. Lorca: Plánka
réžia: Iva Jurčová

Odborná porota – Marián Mikola
Plánka ako balada

Lorcovej tragédii Plánka sa na slovenských ochotníckych divadlách darí. Inscenácii síce nebolo veľa, ale boli neobyčajne invenčné a umelecky zaujímavé. Spomeniem najmä a predovšetkým naštudovanie tohto textu profesionálnym hercom Divadla SNP v Martina Ľ. Pavlovičom v Divadelnom súbore M. Bazovského v Turanoch asi pred desiatimi rokmi. Osobne som zažil, s akým veľkým diváckym úspechom sa inscenácia ochotníkov z Turan na Jiráskovom Hronove, ktorý v tom čase predstavoval vrcholné konfrontačné fórum slovenských a českých ochotníkov. Rád konštatujem, že aj DS Etudka Tekovské Nemce pristupoval k tejto predlohe tvorivo a hľadal originálnu scénickú formu pre Lorcov príbeh. Režisérka Iveta Jurčová sa rozhodla pre asi baladickú podobu Plánky, čo umocňuje hudobná zložka skomponovaná Adrianou Senciovou. Uprednostnila skôr melodiku slovenskú ako španielsku, čím sa akcentuje univerzalizmus príbehu, ktoré základom je vzťah medzi ženou a mužom. Inscenácia má svoju hudobnú dramaturgiu, ktorá korešponduje s režijným zámerom. Viac ako býva zvykom exponuje sa chór v podobe akéhosi “kolektívneho” svedomia komunity uprostred ktorej žijú protagonisti príbehu. Funguje aj systém symbolov a znakov ako ho vymysleli a použili tvorcovia inscenácie. Už predchádzajúca inscenácia Etudky (Budákova Metelica) demonštroval, že realizátori sa neuspokojujú s odohraním príbehu v základnej významovej rovine, ale ozvláštňujú ho pôsobivými javiskovými prostriedkami. Tak to mu je aj v ich najnovšej inscenácii. Scénická nadstavba je tentoraz funkčnejšia, smeruje k podstate dramatickej výpovede a umocňuje ju. V tomto smere je pokrok súboru evidentný. Neprečítal som celkom záver inscenácie. Zdá sa mi akýsi prekomplikovaný.

Názory divákov
– Naozaj veľmi pôsobivé
– páčila sa mi hlavná predstaviteľka, pekne spievala, všetci pekne spievali
– áno, som spokojný
– páčilo sa mi to

DOS Šok Šaľa
Ján Botto: Čachtická pani
réžia: R. Buday, M. Demin

Odborná porota – Eduard Stanovský
DS Šok Šaľa, verný svojmu názvu, včera večer zrejme kadekoho šokoval. Ambiciózny kolektív sa podujal na neľahkú úlohu, na inscenáciu poézie,. Je to výnimočný pokus zmocniť sa divadelnými prostriedkami poézie, a tak priblížiť poéziu mladému divákovi, s ktorých mnohí by zrejme knihu s básňou klasika Jána Bottu nikdy nezobrali do ruky. Nemožno konštatovať, že je to pokus neúspešný. No na druhej strane možno mať výhrady na čiastočnú a zdĺhavú popisnosť niektorých častí inscenácie. Vizualizácia je niekde úplne zbytočná a ilustrácia niekde zbytočne zdĺhavá. Skrátka, režisér vymyslel originálne nápady v scénografii, hudbe a v ostatných častiach predstavenia, ale tieto častým opakovaním strácajú na účinnosti. Aj tu platí známe “menej býva viac”. Napriek týmto výhradám predstavenie nepatrí medzi tie, ktoré “prebehnú len tak cez oči a nezastavia sa v mozgu” Hajkovej dramatizácia a Budaiova a Deminova réžia nútia diváka myslieť na predstavenie ešte dlho po odznení posledného potlesku. A to je veľmi sympatická črta tohoto mladého hľadačského kolektívu. P.S: Predstaviteľ Ficka hral s tromi zlomenými rebrami, napriek tomu podal pekný výkon. Klobúk dolu!

Názory divákov
– predstavenie malo pekné efekty
– čachtickú pani nebolo počuť
– ukrutné

DOS pri MsKS Tlmače
Karel Čapek: – Matka
réžia: Alena Senešiová

Odborná porota – Vladimír Benko
Na prvý pohľad prekvapujúco zaradila dramaturgia tlmačského súboru do svojho repertoáru drámu K. Čapka “Matka”. Lenže naozaj len na prvý pohľad. Silná téma o nezmyselnosti vojny bude hádam trvať neustále, kým budú trvať vojny a kým budú na rôznych miestach zemegule a z rôznych príčin umierať nevinný ľudia. Druhý pohľad je ale divadelný a ten už u režisérky A. Senešiovej nebol taký jasný ako pri výbere. Hra totiž nesie množstvo úskalí a najväčším je skutočnosť, že z každej strany na nás dýcha rozhlasovým štúdiom. Režisérka uverila textu, dala sa ním uniesť, aj keď si bravúrne poradila s úpravou, ale zabudla, že divadlo je od slova dívať sa. Statickosť, tempo, rytmus (metronóm ako keby ich ukolísaval), monotónnosť a ľahostajný prístup k pohybu a dynamike, sú najväčšie výhrady, ktoré sa ale na tejto inscenácii dajú pomerne rýchlo odstráni. Tak, ako sme s úžasom pozerali na vojnu v Perzskom zálive, ktorú nám až do našich príbytkov prenášala TV CNN a mnohé ďalšie svedectvá hrôzy vôkol nás, je potrebné zmeniť aj správanie na javisku a čím skôr zavrhnúť akademickú formu. Potom budeme tlieskať ešte viac.

Názory divákov
– veľmi pekné
– bolo dobré, páčilo sa mi
– páčil sa mi herecký výkon matky

Záverečné vyhodnotenie a výsledky

Odborná porota v kategórii ” C ” rozhodla”

– DS Preseľany s inscenáciou ” Quo vadis ? ” zaradiť do programu celoslovenskej súťažnej prehliadky duchovných a biblických hier v Močenku
– DS ” Váh ” zo Šale s inscenáciou ” To neznamená rozsudok smrti ” zaradiť do programu festivalu mladého divadla v Senici
– DS ” Šok ” zo Šale s inscenáciou ” Čachtická pani ” zaradiť na festival v umeleckom prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín `97

I. cena

V kategórii ” C “

DS Tlmače za inscenáciu drámy ” Matka “

V kategórii ” B “

DS ” Etudka ” Tekovské Nemce za inscenáciu drámy ” Plánka ” so zaradením na celoslovenskú súťažnú prehliadku Divadelná Spišská Nová Ves `97

Individuálne ceny

– Adriánovi Ohrádkovi za vytvorenie postavy Šipučina
– Richardovi Mazúchovi za vytvorenie postavy Lomova
– Alexandre Považanovej za vytvorenie postavy Košáričky
– Danielovi Haydenovi za vytvorenie postavy Petroniusa
– Táni Miškovičovej za vytvorenie postavy Marty
– Linde Némethovej za vytvorenie postavy Pauly
– Adriane Senciovej za hudbu k inscenácii “Plánka”
– R. Budaiovi a M. Demínovi za netradičný prístup pri inscenovaní slovenskej poézie

Ceny laickej poroty

– hlavná cena – DS ” Etudka ” Tekovské Nemce za inscenáciu hry ” Plánka ”
– cena za ženský herecký výkon Táni Miškovičovej
– cena za mužský herecký výkon Richardovi Mazúchovi
– zvláštna cena laickej poroty Mirkovi Senešimu ako maskotovi Jufe