Tlmačské činohrani 2007 – hodnotenia poroty

V dňoch 15.- 17. júna 2007 sa konal I. ročník Tlmačského činohrania – celoštátnej prehliadky neprofesionálneho činoherného divadla dospelých.

Odborná porota:

Predseda: Prof. Vladimír Štefko
Členovia: Miklós Forgács, Bc. Miroslav Dacho, Mgr. art. Ján Šimko

Účastníci festivalu:

Celkom malé divadlo, Levice – A čo ja, miláčik?
Divadlo Commedia, Poprad – Kováči
Divadlo Hľadanie, Tlmače – Ide Pešek okolo
DS HOMO FUGE, Púchov – Môj bo
Celkom malé divadlo, Levice – Slečna Júlia
DS Jána CHalupku mesta Brezno – Pani richtárka
Divadlo Mladých, Šuňava – Pytačky
DS Jána Palárika, Čadca – Tak to napíš, zlatíčko.

Hostia festivalu:

Divadlo VHV, Báčsky Petrovec – Vojvodin – Štyri svadby na jednom pohrebe
Marian a Martin Geišbergovci – Hudobný recitál
Adrián Ohrádka – Klauniáda
Divadlo Pôtoň – Práve teraz
Divadlo na doskách, Prievidza – Kúzelný vláčik

Hodnotenie odbornej poroty – Miklós Forgács

Rafinovane artikulovať každodennosť sa pokúša v hre „A čo ja miláčik?“ súčasná dramatička Táňa Kusá. Pravdepodobne hlad po súčasnej téme a po komédii viedol levické Celkom malé divadlo inscenovať text, v ktorom sa síce autorka neuspokojila len so zmapovaním banálnych všedných a každodenných situácií, ale v jednej chvíli sa hra tvári, že je tajuplnou parabolou, inokedy ironickou intelektuálnou hrou, a zase v iných chvíľach, sviežim ľahučkým bulvárom. Napriek všetkým načrtnutým cestám zostáva neinvenčnou a plochou. Na druhej strane povrchnosť ešte môže slúžiť k vykresleniu a rozokrytiu ľudských (maličkých) situácií k nebolestivému sebapoznaniu. Levičania akoby sa nerozhodli, ktorú zo žánrových a štýlových možností zvolia ako základnú. Nevytvorili svet súkromnej sféry, priestor pre mikrorealizmus, pre budovanie flmového herectva či zraniteľnosť holej prítomnosti. Nesálala z nábytku, ani z predmetov…. Zo šiat nesálal pach zatuchnutého brlohu. Nebolo cítiť silu zvyku z existencie vo svete nudy a stereotypu. Nie je vytvorený ani symbolicko-abstraktný priestor, ktorý by umožnil laboratórny prieskum ináč skoro nebadateľných zmien jednoduchého života. Nevznikli ani nepravdepodobne šialené a krikľavo emotívne situácie jednoznačnej komédie. Nepodarilo sa vytvoriť ani priestor pre sondu mužsko-ženských vzťahov. Nezafungovalo sexuálne napätie medzi zanedbaným manželom a tajuplnou slečnou, spoločné fungovanie manželky a záhadnej votrelkyne sa nepremení na kruto-hravé „hrátky“ dvoch sokýň, nezafungujú pohľady a nevyslovené vášne, postavy existujú len vo vetách, situácie sa vytvárajú len prostredníctvom textu. Levičania sa rozhodli pre civilné, prirodzené herectvo. Všetci traja herci sa z rôznych smerov blížia k rovnakému cieľu ale nakoniec k nemu nedôjdu. Najmä u Petra Meszároša badať úsilie naplniť postavu, ale jeho fádnosť a unavenosť zostáva v polohe súkromnej vyprahnutosti. Ria Meszárošová hrá energickú, hektickú do seba zahľadenú manželku workoholičku skôr ako karikatúru bez maličkostí a bez svojských detailov. Aneta Liptáková zápasí s ťažkou úlohou byť bez konkrétnej situácie tajuplnou, čo sa snaží dosiahnuť ťahavou pomalou intonáciou, demonštratívnou vyrovnanosťou a triezvosťou, ale takto sa stane len nevýraznou a všeobecnou.

Hodnotenie odbornej poroty – Vladimír Štefko

Nikoličova hra má vtipný nápad, no svojou myšlienkovou hĺbkou je to skôr rozsiahlejší skeč. Nechcem tým poprieť, že má v sebe aj humanistický odkaz. A keďže je aj veselá, môže byť lepší text pre režiséra V. Benka a jeho súbor? Ako pamätník by som sa dokonca opovážil tvrdiť, že nadväzuje na tú líniu Benkovej tvorby, ktorú reprezentujú inscenácie Brealových Husárov či Holbergovho Jeppeho z Vŕšku. Popradská Commedia je skúsený a disponovaný súbor… Súbor, ktorý nielenže vie pracovať s textom ale aj stavať situáciu nad textom. Aj v inscenácii Kováči je tomu tak. Z jednoduchých, hoci vtipných textov režisér i jeho herci, najmä D. Kubáň a M. Novák dokázali vymodelovať situácie, vytvoriť vzťahy, aby ich mohli vzápätí poprieť či rozvninúť v inej polohe. Je to teda tzv. herecké predstavenie, hoci všetci vieme, že sa častokrát za týmto pojmom skrýva diskrétna, ale dôležitá režijná práca. Popradčania milujú komédiu. Keby to nebolo príliš nadsadené, mohli by sme o nich povedať, že sú učňami Molierovými, ktorý dokázal, že aj komédia môže vypovedať o vážnych veciach. V insenácii zamrzí niekoľko okatých fórov (napr. paródia na zvučku Mosfilmu),ktoré už rezignujú na výpoveď – ide už len o vtip. Prejaví sa to napr. aj v kostýme I. N. Kuznecov (kuznec po rusky je kováč) V. Benka je už priveľká paródia, rovnako tak kostým Lujzy. Nemčina v inscenácii zaznie iba pár slovami, srbčiny – ak ma uši neklamú, vôbec niet. Zato parafrázy ruštiny je hojne. Prezrádza to, že inscenátorom v poslednom rade išlo predovšetkým o humor a vtip. Chvalabohu nejakých prekročení vkusu sa nedopustili. Ale keď som túto inscenáciu videl pred časom po prvýkrát, bavil som sa viac.

Hodnotenie odbornej poroty – Ján Šimko

Divadelný súbor Hľadanie z Tlmáč už niekoľko rokov dôsledne inscenuje texty súčasných autorov, prípadne súčasných klasikov. V kontexte slovenského ochotníckeho divadla je takáto dramaturgia neobvyklá, odvážna a veľmi prospešná – obzvlášť vtedy, ak súbor siaha po textoch, ktoré je schopný herecky naplniť. Po minuloročnej inscenácii textu Portugália Zoltána Egressyho siahli v Tlmačoch opäť po texte maďarského autora – tentokrát po modelovej dráme zo šesťdesiatych rokoch. Podobne, ako v prípade Portugálie, aj tentoraz so svojim k takémuto divadlu dobre disponovaným súborom zvolili komediálne čítanie textu. Görgeyho modelová dráma tak zaznamenala významné sploštenie, ktorým čiastočne utrpela výpoveď textu. Tlmačská inscenácia sa zamerala predovšetkým na zobrazenie piatich typov ľudí, ktorí sa ocitli v uzavretom priestore v spoločnosti pištole – teda o nich sa hrá väčšinu času. Na úvod nás inscenátori prekvapili vlastným interpretačným vkladom – Görgeyho text zasadili do prostredia reality show. Presnejšie orámcovali ho dvomi výstupmi. Zasadenie hry do takéhoto kontextu je sporné. Jednak zbytočne skonkrétňuje mnohovýznamovú a tajomnú situáciu, do ktorej svojich hrdinov napísal autor drámy (nikto nevie, prečo sa hrdinovia ocitli tam, kde sú). „Druhak,“ textu ani hercom nijako nepomáha. Dramaturgická rozpačitosť priradenia výstupov „reality show“ sa prejavila aj tým, že tieto výstupy hlbšie nevrástli do tela inscenácie (výstupy sú dva, jeden na začiatku, druhý na konci, oba ostro oddelené od Görgeyho textu). Okrem zbytočného orámcovania reality show, komediálneho posunu v interpretácii mala inscenácia problém aj v napĺňaní modelovej situácie, z ktorej nemusí byť jasné východisko a dodržiavanie pravidiel správania, ktoré pre postavy v priestore majú platiť. Hra Ide pešek okolo pracuje s prekvapením a očakávaním. Hoci text smeruje k predpísanému koncu, tvári sa, že je hrou s otvoreným koncom. Hercom sa ale nepodarilo divákov presvedčiť, že pištoľ, s ktorou narábajú, nesie nejaké potenciálne nebezpečenstvo. Rovina modelu hry sa tak stala pre nich takmer príťažou. Bolo radosťou sledovať, ako sa herci zmocnili svojich typov a ako spolu s režisérom a dramaturgom dokážu vystavať vtipné a originálne komické situácie. Správa, ktorú do svojho modelového textu zakódoval Görgey ale ostala neodkódovaná. Model mocenskej hry a ukážky deformácii charakterov pod vplyvom moci – táto rovina sa v tlmačskej inscenácii stratila. Veľmi výrazne tomu dopomohlo aj obsadenie postavy Malého ženskou predstaviteľkou. Görgey hru napísal ako zrkadlo mužského sveta, riadeného mužskou logikou. Z prítomnosti ženy na scéne nevyťažila tlmačská interpretácia nič podstatnejšie, naopak, ženskému obsadeniu sa text vzpriečil. Inscenovať modelovú drámu v ochotníckom súbore je krok odvážny. Akcentovaním komična sa v Tlmačoch podarilo vytvoriť dynamickú inscenáciu, ktorá sa interpretačne výrazne odklonila od predlohy. Žiaľ týmto odklonom sa oslabila výpovedná sila textu a medzera, ktorá ním vznikla, ostala nevyplnená.

DS HOMO FUGE, Púchov – MÔJ BOJ

Autor:G. Tabori

Réžia: Vladimír Sadílek a.h.

Preklad: Martin Porubjak

Dramaturgia: Martina Šinkovičová a.h.

Scénografia a kostýmy: Lenka Kadlečíková a.h.

Účinkujú: Miroslav Malina, Michal Vidan, Roman Švec, Máša Kraušová, Daniela Galovičová, Lucia Žatková, Juraj Luhový, Juraj Špalek, Milan Hajský, Michal Zlocha, Lucia Žatková, Daniela Galovičová

Technická spolupráca: Pavol Mareček, Tomáš Šedík, Miroslav Malina, Juraj Špalek, Peter Hudák

Hodnotenie odbornej poroty – Miklós Forgács

Vladimír Sadílek sa vzdal svojho veľkolepého vizionárstva, svojich megalomanských chúťok postaviť pompéznu katedrálu bytia, vzdal sa svojich krkolomných asociácií, opustil teatrum mundi estetizovaného chaosu, netrval na vizualizácii mystických zážitkov, nevytvoril palimpsest kultúrnych kódov. Pri inscenovaní hry Georgea Taboriho Môj boj s púchovským divadelným súborom Homo Fuge zvolil cestu súkromnej askézy. Pravdepodobne tak hlboko si veril v texte ako v materiáli, tak presne si našiel svoju nosnú tému v tejto hre, o takých dôležitých veciach rozprával pre neho tento príbeh, že sa vzdal jasnej, čitateľnej interpretácie, vzdal sa režisérskej invencie, vzdal sa citlivého vedenia hercov a vytvorenia významovo presných mizanscén, ponúkol amorfnú divadelnú podobu jednej mnohovýznamnej a inšpiratívnej drámy. Otázkou je, že aká téma sa stala tou svätosťou, na oltári ktorej bola obetovaná aj sugescia, aj komunikatívnosť, aj provokatívnosť, aj presnosť. Práve na túto otázku neodpovie inscenácia. Je témou osudová dezorientácia židovstva? Je témou neskutočná spletitosť dobra a zla? Je témou smiešno-tragický viedenský sebaklam? Je témou fatálna transformácia súkromných frustrácií na kolektívnu katastrofu? Stretnutie Adolfa Hitlera so Šlomom Herzlom nezostáva „u Sadílka“ len v súkromnej sfére, na to je herectvo okrem Šloma veľmi demonštratívne, recitačné a patetické, situácie sú bez napätia, ale réžia neposilní ani metaforické vnímanie tohto vykonštruovaného dialógu. Z textu jasne vychádza, že pod rúškom osobných názorov sa konfrontujú dve úplne rozdielne vnímania sveta, ľudskosti, existencie, ktoré vychádzajú z konkrétných dobových, náboženských, filozofickýcha súkromnýchurčenostídvochprotagonistov, a ktoré napriek všetkým rôznorodostiam majú mnoho vztyčných bodov. Hitler všade hľadá pravdu, Šlomo všade nachádza človeka. Pre Hitlera láska vo všetkých podobách je podozrivá slabosť, pre Šloma láska je súčasťou i modlitby, i rúhania sa. Ale obidvaja zápasia s formou a obsahom, Hitler je príliš jednostrunný a abstraktný, hľadá len dokonalosť a vzorce, Šlomo je príliš obyčajný a bezbrehý, a preto každá forma sa mu zdá ako zjednodušenie a okresanie bohatosti bytia. Mýty a klebety za súmraku.