XV. ročník (6. – 8. máj 2006)

Filip Renč
Réžia: Maroš Džurban

Na svoju prvú prezentáciu na Krajskej prehliadke si vybral muzikál Filipa Renca – REBELOVÉ v réžii Maroša Džurbana. Mladí z regionálnej organizácie TIK-TAK združení v klube SIETKA si vybrali hudobnú predlohu, ktorá ich zrejme oslovila cez známe pesnicky zo 60. rokov minulého storocia, ktoré si spieva i dnešná mladá generácia. Režisér Maroš Džurban prepísal ceskú predlohu známeho muzikálu Rebelové podla vlastnej predstavy a sústredil sa najmä na hudobnú cast, a menej pozornosti venoval príbehu a cinohernej casti predlohy. Muzikál, ktorý je skôr hudobno-dramatickou hrou, mladí skôr vyspievali ako zahrali. Príbeh 3 vojnových zbehov, ktorí sa zoznámili s mladými maturantkami a snažia sa dostat na „západ“ sa pre autora predlohy a režiséra koncí stretnutím s mladými maturantkami. Tejto casti príbehu venoval najviac priestoru a rozuzlenie celého príbehu sa v jeho prepise akosi stratilo. Vážnym nedostatkom inscenácie bol fakt, že sa mladí nezoznámili s realitami totalitného systému – v ktorom sa príbeh odohráva, a tak mnohé scénografické riešenia sa stali nežiadúcou komikou (sovietskou zástavou prikrytý stôl v krcme). Zbytocné bolo aj sprievodné slovo, ktoré polopatisticky prezrádzalo to, co sa vzápätí na javisku odohralo. Neustále zdvíhanie a spúštanie opony narušilo tempo, rytmus predstavenia. Medzi klady predstavenia možno zaradit niektoré dobré spevácke výkony, vydarenú choreografiu tancov, nadšenie, elán a entuziazmus, s ktorým títo mladí nadšenci predstavenie odohrali. Verím, že sa s nimi v budúcich rokoch na prehliadkach ešte stretnem.

– kocky pekne spievali
– bolo to super, zaujal nás najmä spev a tanec
– sme spokojné, len škoda, že to malo smutný koniec
– ja som videla asi 15 x filmovú verziu, preto ma to miestami aj nudilo, ale na to, že sú mladí, to pekne divadelne spracovali

Stefan Canev
Réžia: Eduard Šebian

Celkom malé divadlo z Levíc patrí k súborom, ktoré systematicky rozvíjajú herecké divadlo. Už vo svojej dramaturgii sa orientujú na komorné texty, ktoré by dali velké príležitosti najmä pre protagonistov, manželov Meszárošových. Canevova Druhá smrt Jany z Arcu je text, ktorý sa na pôdoryse historickej osoby pohráva s relativizujúcim pohladom na základné etické normy. Je pravda, že samotná Jana z Arcu je postava, ktorá je viac symbolom, než konkrétnym clovekom. To ponúklo aj Canevovi velkú mieru slobody pri rozohrávaní tejto travestie. Nemusel brat ohlad na vela dobových reálií, nemusel podriadovat svoju fantáziu okolnostiam, ci skutocnostiam, ktoré by boli príliš jednoznacné. Aj preto mohol do príbehu posledných hodín života hrdinky vpliest nie len postavu jej žalárnika, ci kata, ale aj metaforickú postavu Pána Boha. A práve vdaka tejto „slobode“ napísal Canev text bohatý na filozofické témy, na prevažne intelektuálny humor i na zaujímavú hereckú tvorbu. Aj inscenácia Canevovej hry potvrdzuje kvality a prednosti dlhodobej dramaturgicko-režijnej orientácie Celkom malého divadla. V tomto prípade však asi najucelenejší herecký výkon prináša Edo Šebian v postave Pána Boha. Je ironický, sarkastický, ale aj sebakritický, ba až skoro zbabelý. Plne sa stotožnil s Canevom i jeho pohladom na tému, ale i na súcasnost a cloveka v nej. Možno dvojjedinou zaangažovanostou Eda Šebiana inscenácia vykazuje isté rezervy v dramaturgicko-režijnej analýze a koncepcii dvoch reálnych postáv, Jany i Kata. V pôdoryse tieto postavy sú príliš všeobecné, chýba im výraznejšia individualizácia, ktorú však predpokladá samotná predloha. Preto inscenácia osciluje medzi momentmi vyhranenej, pritom vtipnej intelektuálnej komédie a momentmi menej vzrušivého deklamacného divadla. Žiadalo by sa viac rozkryt individuálny pôdorys Jany v koncepcii tohto predstavenia, aby sme mali možnost viac porozumiet ci už tragike hrdinky, alebo relativizovaniu všeobecne platných hodnôt. A v konecnom dôsledku by sme jasnejšie precítili, coho všetkého je Jana obetou. Podobne chýba presnejšia identifikácia Kata, ktorému chýba „druhý plán“, ktorý by umožnil hercovi rozohrávat svoju postavu v zložitejších a protirecivejších divadelných situáciách. Záverom treba však skonštatovat, že Celkom malé divadlo prihlásilo do sútaže inscenáciu dramaturgicky kvalitného textu v inscenácií, splnajúcej velmi vela z estetických kánonov komorného hereckého divadla.

– velmi dobré
– výnimocní ludia, skvelí herci
– efektný záver – ohen na javisku
– neviem sa vyjadrit, nenechalo to vo mne hlbší dojem, videla som už lepšie vystúpenia
– nemám co dodat, bolo to perfektné, velmi pekné repliky
– Edo Šebian bol ako boh fantastický
– vynikajúce predstavenie, u Celkom malého divadla sme zvyknutí na kvalitu. Prvýkrát som videl hrat aj pána režiséra, pácila sa mi jeho bezpohlavnost, (pozdravujem jeho zuby). Nadchlo ma vlastenectvo Jany. Zase ma raz nesklamal perfektný Peto Meszároš.
– je nám lúto, ale videli sme len posledných 10 minút, kvôli zmene, o ktorej sme nevedeli

Zoltán Egressy
Réžia: Alena Senešiová
Odborná spolupráca: Ivan Hansman Jesenský a.h.

Tlmačskí ochotníci už majú svoje skúsenosti, nie sú začiatočníci, ale ostrieľaní divadelní tvorcovia. Dôkazom je pohotová a rozhľadená dramaturgia, ktorá siahla po súčasnom a aktuálnom titule maďarského autora Zoltána Egressyho Portugália. Kritická a do istej miery provokujúca hra zobrazuje problémy, túžby, ale aj spôsob každodenného života vidiečanov v postsocialistickej spoločnosti. Jej hlavnou hrdinkou je mladé dievča Stužka (Dagmar Krčmárová), dcéra miestneho krčmára, ktorá má ešte silu snívať a túžiť po inom živote, na rozdiel od väčšiny ľudí v jej okolí. Tí, už rezignujúc, zväčša utápajú svoj žiaľ v alkohole. Krčma je dobre zvoleným prostredím, kde sa stretávajú rôzne postavy a postavičky vidieckej society.
Tlmačský súbor správne vycítil, že hra môže vynikajúco rezonovať aj u jeho divákov. Tvorcovia pochopili text a jeho poetiku a nepochybne sa snažili zobraziť autentickú atmosféru krčmy a jej štamgastov. Do značnej miery sa im to podarilo. Škoda len, že kvôli značným škrtom nevykreslili detailnejšie smutno-smiešne príbehy jednotlivých postáv. Pozornosť upriamili na trojuholník: Stužka, Kubo z Pešti (Juraj Hruška) a miestny „maco“ Repa (Martin Kabát), ktorý vytvoril plnokrvnú postavu. Účinkujúci zdôraznili predovšetkým komické prvky svojich postáv, avšak už rozpačitejšie a presvedčivo budovali vážne či tragické situácie, čo oslabilo výsledný efekt a výpoveď predstavenia. Hoci sa to výraznejšie podarilo dopovedať záverečnou režijnou bodkou – naplnenie snov sa nekonalo, Stužka ostala opustená ticho sedieť ako na začiatku predstavenia. Nenašla svoju Portugáliu.

– páčilo sa mi to. Bolo to živšie predstavenie ako to predtým. Bolo aj viac ľudí. To sa asi odzrkadlilo aj na výkonoch.
– veľmi sa mi to páčilo, bolo to skvelé.
– výborné, výborné. Mám dojem, že veľa ľudí sa v tých postavách našlo. Najviac ma mrzí, že som tam nebol s nimi.
– Myslím si, že to bolo veľmi dobré predstavenie, len možno trošku zdĺhavé. Protagonisti spracovali aktuálnu tému, medziľudské vzťahy a to, že veľa ľudí rieši problémy alkoholom. To sa inscenátorom podarilo dobre vystihnúť.

Daniel Pastircák
réžia: Kamila Ševellová

DS „EŠTESMESANEDOHODLI“ z Nitry prišiel s vlastnou úpravou autora Pastircáka Cintet-štúdia N15 o slobode, manipulácii… Do cistého priestoru vstupuje v bielych šatách dáma? slecna? žena? akoby na územie nejakého štátu s vlastnou identitou, teritoriálnym priestorom, vlastným jazykom a navyše aj s vlastnými ludmi. Táto biela dáma mi pripadá ako Alenka v krajine zázrakov. Tento politický presne vyhradený štát ju zacína vtahovat do svojich sietí, bombarduje ju svojimi zákazmi, príkazmi, nariadeniami, zákonmi, paragrafmi a lístkami, poukazmi, preukážkami, dokladmi o svojej identite, svojom náboženskom pôvode, rasovej príslušnosti, farebnosti pleti a navyše delenie na pätprstých, desatprstých, dvadsatprstých a mnohoprstých. Alenka v krajine zázrakov sa diví a necháva sa vmanipulovat do tohto priestoru, v ktorom sa stráca vlastná identita, vlastný svetonázor, ale aj vlastné vlastníctvo. V inscenácii je použitá hudobná zložka nie ako podmaz, ale ako rovnocenný clen slova. Je mi jasné, že v tomto momente by som mal použit slová básnika „Ó mládež naša, tys držitelkou rána.“ Celá inscenácia je akoby historickým chórom našich najmladších dejín, ci už mestských, okresných, krajských i celoslovenských. A ja preto nechávam sa rád unášat Alenkou v krajine zázrakov akoby na lietajúcom koberci a z vtácej perspektívy sa dívam na svoj prežitý život v nejakom izme a so slzickou v kútiku oku sa smejem nad svojim vecným životom. Áno, títo mladí ludia ma upozornili na môj vlastný životný štýl a oni hrdo sa hlásiac k revolucnému typu ma zároven vytrhli z mojej malej namyslenosti a kruto ma vrátili na zem. A zároven som si položil otázku, majú títo mladí ludia to právo kritizovat môj život a život svojich rodicov a život konzumnej spolocnosti? Áno, majú. A moje životné krédo „nie je dôležité sa zúcastnit, ale zvítazit sa rozpadlo na kus fialového oblaku, na vrchol ladovcovej tycky, na zvädnutú gerberu a použité topánky.“ Ved co je to sloboda. Citujem odborníka: „meno, mesto, zviera, vec“. A tak ako všetko zacína, tak aj všetko koncí a Alenka sa vracia z krajiny zázrakov, aby vstúpila do „normálnej“ krajiny, ktorá ma svojich dobrých zázracných dedkov, zázracný zvoncek a zázracnú zlatú rybku, ktoré už nemajú v talóne žiadne tri zázraky, aby nedajbože pokazili ilúziu reálneho života… Prepácte mi tento pocitový úlet z vášho vynikajúceho a myslím to úprimne, tento môj pocitový úlet. Dakujem vám kolegovia, že ste mi otvorili oci, pozdravuje sa dobré ráno a tíško sústredene prešli okolo, aby ste sa stratili v jarnom opare.

…je taký krásny
zážitok hodit
pár zrniecok
pravdy do
klobúka
Zatriast a dlho
cakat a
potom hodit zrnko
smútku a
znovu cakat.
A znovu hodit
zrnko múdrosti
a cakat…a tak
nejak preletí celý nás život.

-pekné to bolo, pácilo sa mi to
-na to, že išlo o mladý herecký kolektív, bolo to zvládnuté
-bolo to nádherné, ale z vlastnej skúsenosti viem, že takéto predstavenia robia literárno-dramatické krúžky ZUŠ
-je to zaujímavé
-ja som to nepochopila, co tým chceli povedat, asi to bolo abstraktné zmýšlanie neviem čoho

Július-Barc Ivan
réžia: Peter Kereš

V mastnom hrnci málo masti…
Ochotnícky súbor ZMOK zo Zlatých Moraviec siahol po hre jedného z najvýznamnejších slovenských dramatikov minulého storocia Júliusa Barca – Ivana, v ktorej autor zobrazuje problémy a neduhy vtedajšej spolocnosti, pranieruje karierizmus, pechorenie sa za vládou a úradmi, pokrytectvo a pretvárku a nastavuje krivé zrkadlo malomestskej spolocnosti. Hre dal príznacný názov Mastný hrniec, aby ukázal rýchlu zmenu ludských „charakterov“ súvisiacu tak s uchopením moci, ako i zmenou spolocenského postavenia jednotlivca. Svojou hrou zatal do živého – v zmenených politicko-spolocenských podmienkach vojnového Slovenského štátu sa akosi rýchlo dostávali k moci ludia, ktorých odbornost a skúsenost nezodpovedala získaným politickým a vládnym funkciám. A tak sa stalo, že v Slovenskom národnom divadle mala hra premiéru i derniéru zároven, lebo vtedajší minister školstva a národnej osvety sa v postave Svetozára Babíka „spoznal“ a prikázal ju okamžite stiahnut z repertoáru. Táto výsostne dobovo aktuálna hra sa aj neskôr objavila na javiskách mnohých slovenských divadiel, pricom jej inscenátori text vždy aktualizovali a prispôsobili súdobým spolocenským pomerom, aby divákom tlmocili svoj pohlad na problémy spolocnosti.
Dnes, v zmenenej spolocensko-politickej situácii sa opät ponúka možnost aktualizácie, ci prinajmenšom vlastnej (z pohladu tvorcov) interpretácie Barcovho Mastného hrnca. Možnost zamerat sa na dnešný svet, ludí okolo nás, problémy malých miest a rodín a transformovat tému pretvárky a pokrytectva súcasnému divákovi. Pridat do hrnca aj „inej“ masti a uvarit typický slovenský prívarok, v ktorom sa možno nejaký minister znova nájde a predstavenie „zakáže“… Aspon by sa opät zacalo o ochotníckom divadle hovorit viac a na širších platformách. A možno aj tí, ktorí z úradníckych postov o amatérskom divadle, v istom zmysle slova, rozhodujú, by snád pochopili, že takéto divadlo robit treba!!!, ale musí mat aj podporu „vrchnosti“.
Žial, súbor zo Zlatých Moraviec krivé zrkadlo spolocnosti nenastavil a nepodarilo sa mu diváka „vyprovokovat“ k reakciám, ci nejakým protestom. Ich interpretácia Mastného hrnca sa diváka nedotýkala, nezasiahla ho na citlivých miestach, lebo neprinášala odkazy ci posolstvá pre súcasný hodnotový systém. Základným režijným prístupom tu bola len jednoduchá ilustrácia Barcovho textu namiesto toho, aby don inscenátori vložili svoj názor a odpoved na základné inscenacné otázky – preco si tvorcovia daný text zvolili a co prostredníctvom neho divákovi ponúkajú. Mnohé dramaturgické škrty ubrali textu zrozumitelnosti a vysvetleniu motivácie konania postáv (napr. marginalizovanie páru mladých) a jednotlivé postavy sa stávali plochými a príliš jednoznacnými. Inscenátori uviazli aj na elementárnych javiskových zákonitostiach – príchody a odchody zo scény boli nemotivované a nejednoznacné, herec nekomunikoval s partnerom na scéne, fyzické konanie bolo len duplicitou konania verbálneho a niektorí z hercov neovládali text, co sa velmi markantne premietalo do jednotlivých mizanscén. Absencia fyzického konania bola badatelná najmä vo výstupoch hlavnej hrdinky Babíkovej, ktorá väcšinu prehovorov deklamovala spoza stola (sediac), alebo opierajúc sa rukou o stolicku (stojac), cím minimalizovala možnost využitia základných javiskových výrazových prostriedkov a obmedzila sa len na gesto ruky.
Podobne však hrala aj ostatná cast súboru (s výnimkou Babíka) – mizanscény redukovali na rozhovory za stolom ci na pohovke. Predstaveniu chýbal temporytmus, ktorý by vyzdvihol významovo nosné situácie a akcentoval istú tému a mnohé režijné riešenia (dvojité zopakovanie informácie o omyle redaktora v rozhlase, „sedenie“ za stolom) zdržiavali dynamiku predstavenia, alebo ju znejasnovali. Veríme však, že nacrtnuté rezervy inscenácie sa pre súbor ZMOK nestanú bariérou v ich dalšom tvorivom procese a onedlho sa s nimi opät stretneme na divadelnom javisku, kde nám predvedú vlastnú interpretáciu nejakej témy, v ktorej využijú mnohé prednosti formujúceho sa súboru – zaujímavý kolektívny prístup k téme, svojské videnie v oblasti scénografie, prepracovanost kostýmovej zložky.

– zjavne niektorí herci neovládali texty
– zišiel by sa im mikrofón
– páčilo sa, nebolo to až také…hlavná herečka sa mýlila, ten herec bol dobrý

Božena Slančíková-Timrava
réžia: Vladimír Sadílek

Timrava písala vskutku nadčasové témy, aj preto žije dodnes. Šulajova dramatizácia jej Ťapákovcov patrí už vari dvadsať rokov k hitom nášho divadla. Je dokladom toho, ako vie slovenská literárna klasika vždy nanovo ožívať v nových súvislostiach. Ťapákovština je totiž súbor javov, ktoré sa cyklicky objavujú v každej nastupujúcej generácii, ba akoby bola zobrazením istej typickej črty nášho národa. Pretože aj dnes nedvižnosť je tou brzdou, ktorá nás odvracia od pokroku k jalovému hľadaniu cudzích nepriateľov, či kresleniu obrazov svetového spiknutia proti Slovákom.
Hoci od vzniku Šulajovej dramatizácie pre potreby ochotníkov uplynulo spomínaných vari dvadsať rokov, text je ešte stále súci pre súčasné divadlo. Ak sa režisér Vladimír Sadílek pustil do úpravy, sledoval najmä aspekty svojho inscenačného kľúča. Bol si totiž vedomý celkovej skúsenostnej úrovne Močenských ochotníkov. Snažil sa, aby sa javisko zaobišlo aj bez veľkých, rozsiahlych dramaticky vyhrotených scén, ktoré by rôznorodému súboru mohli spôsobiť isté interpretačné problémy. Avšak súčasne s tým si skomplikoval život pri budovaní temporytmu predstavenia. Prílišná atomizácia príbehu totiž spôsobila, že si zmenšil priestor pre budovanie poínt jednotlivých konfliktov i konania postáv. Viaceré príchody a odchody strácali zmysel. Najmarkantnejšie je to v posledných dvoch obrazoch, kedy namiesto toho, aby bratia priniesli dokaličeného Jana v plachte, musí sa v šere „prestavať scéna“, do ktorej si Jano akoby v antiiluzívnom divadle prišiel ľahnúť. A po pár replikách sa zasa preruší situáciu a stmievačkou, aby si mohli ostatní Ťapákovci zanadávať na lekára, ktorý odporúča Paľovi operáciu. Zdá sa, že toto riešenie herca vyrušuje, berie mu priestor na kontinuálne konanie. Tým sa paradoxne strácali kontúry hlavných hrdinov, Paľa, Ili, Anče, ale aj Jana Fuzáka a ostatných a ochudobnil účin predstavenia.
Aj výtvarná zložka v snahe o efektné pôsobenie prináša isté problémy. Vysoko zavesený oblok , ktorý by bolo načim otvoriť, sa vďaka svojej konštrukcii i umiestneniu nedostáva do centra javiskového diania, čím ochudobňuje celú atmosféru i konanie jednotlivých členov rodiny. Ešte väčší problém pre mňa znamenajú bohaté šúľky kukurice a vzorne upletený veniec cesnaku. Kto tieto plodiny vypestoval? Ťapákovci nie. Vari Iľa…
Napriek všetkému však treba Močenské úsilie i Timravu prijať s pochopením a potešením, pretože dokazuje, že slovenská klasika je organickou súčasťou súčasného živého divadla.

– všetci boli dobrí
– klasické dedinské predstavenie, neprekvapilo ma to ničím
– bolo to super, páčilo sa mi to
– páčilo sa mi
– bolo to fajn, ale Tlmačania boli lepší
– pekne prepracovaná a domyslená scéna, páčilo sa mi oddeľovanie priestoru a možno by som nezdôrazňoval každú repliku prehnanou gestikuláciou

voľná adaptácia na motívy D. Tatarku Panna zázračnica
réžia: kolektív súboru

Voľná adaptácia porotcu na voľnú adaptáciu na motívy Dominika Tatarku „Panna zázračnica“ môže a nemusí začínať otázkami, ktoré nám plynú z pohľadu diváka. Sympatický je pokus mladého súboru, ktorý kolektívne rieši dramaturgiu, scénografiu, hudbu aj réžiu samotnému inscenačnému tvaru. Ak takéto mladé divadlo chceme definovať, naskytá sa nám jednoduché pomenovanie – pocitové divadlo. Nie je to definícia, skôr len vnútorný zážitok, v ktorom môžeme sledovať množstvo pocitových sfér, prelinajúcich sa s vizuálnym hladkaním, sluchovou polahodou, hmatovou prázdnotou a chuťovou absenciou. Ak Dominika Tatarku si postavíme ako modlu a začneme ju atomizovať, rozoberať na drobné, rozmieňať, prepletajúc cez neho českú skupinu Nerez, veľké množstvo močovej a inej vody, množstvá sebevražebných sklonov, sexuálnych úchyliek, ale aj čistej lásky. Ak toto všetko zmiešame, môžeme ešte hovoriť o voľnej adaptácii? Nie je potom táto adaptácia zneužitá na naše citové výlevy, rozumové špekulácie a papierové šachy? Pri použití množstva citov, pocitov, reálnych i ireálnych špekulatívnych postojov sa nám vytratí sám autor, ktorého sme zneužili, resp. použili ako materiál a zabudli sme na jeho vklad, na jeho osobnosť, osobitosť a miesto v našej literatúre. To bol pohľad môj, starca a zároveň si kladiem otázku: „Je možné takto kompilovať v Čiernej vode?“ Odpoveď je jednoznačná, áno. Tvorcovia majú právo v mene inscenačného tvaru použiť akékoľvek formy a tvary. Nám mladým je to dovolené.

– úplne iný žáner, ako som zvyknutý – na klasické divadlo, čo sa týka podania i hereckých výkonov, ešte som také niečo nevidel v amatérskom divadle
– vyvolalo to silné emócie
– mohli by ste nám popísať váš dojem? „Nie“
– ťažké, nepochopila som, keď idem za kultúrou, očakávam, že sa zabavím

– moje dojmy sú veľmi dobré, som veľmi rád, že som sa zúčastnil
– vynikajúci zážitok
– dobré zážitky
– výborné dojmy, páčilo sa nám

Za ženský herecký výkon:
– VERONIKE MIHÁLIKOVEJ za postavu “dievča” v inscenácii ČINTET – ŠTÚDIA N15
– DOMINIKE ŠEBEŇOVEJ za stvárnenie postavy “Terezka” v inscenácii REBELOVÉ
– DAGMAR KRČMÁROVEJ za postavu “Stužka” v inscenácii PORTUGÁLIA
Za mužský herecký výkon:
– PATRIKOVI POLOMCOVI za postavu “šéf” v inscenácii ČINTET – ŠTÚDIA N15<
– MAREKOVI MESÁROŠOVI za postavu “Paľo” v inscenácii ŤAPÁKOVCI
– EDUARDOVI ŠEBIANOVI za postavu “Boh” v inscenácii DRUHÁ SMRŤ JANY Z ARCU
Za SCÉNOGRAFIU A KOSTÝMOVANIE:
– za precízne spracovanie historizujúcich kostýmov v inscenácii MASTNÝ HRNIEC
– za scénografiu inscenácie DRUHÁ SMRŤ JANY Z ARCU
– za dôsledné kostýmovanie inscenácie ČAJ U PÁNA SENÁTORA
Za HUDBU a SPEV:
– za hudobno-spevácku interpretáciu v inscenácii ČIERNA VODA
– EUGENOVI GNOTHOVI za hudobnú zložku inscenácie ČINTET ŠTÚDIA N15