X. ročník (5. – 8. apríl 2001)

Odborná porota

Doc. PhDr. Ján Jaborník – Bratislava
Eduard Stanovský – Detva
PhDr. Ľubomír Šárik – Rimavská Sobota
Ivan Hansman Jesenský – Bratislava
Vladimír Sadílek – Bratislava

Účastníci festivalu

Bábkový súbor “MATERINKY” pri KSO Šaľa
DS ” PARADOX ” pri MsKS Nové Zámky
Divadlo “VÁH” pri KSO Šaľa
DS “EDEN” pri MsKS a Dome MS Šurany
DS “HĽADANIE” pri MsKS a MO MS Tlmače
DS DIETTA pri ZUŠ Nitra
Divadlo J.G. TAJOVSKÉHO Bánov
DS pri MO MS Domadice
DS Domu MS Šurany
DS VYDI pri FKU Nitra
Zahraničný hosť prehliadky:
Divadelný súbor Stevan Sremac Crvenka – Srbsko”

Hodnotenia odbornej poroty a postrehy divákov

Bábkový súbor MATERINKY pri KSO Šaľa – “Tri rypáčiky”

Alena Demková
réžia, úprava: Branislav Pažitný

Hodnotenie odbornej poroty – Ľubo Šárik

Cesta za dieťaťom
Neľahká úloha stojí pred inscenátormi vstúpiť do sveta detstva bez toho, aby sa dominácia hry a hravosti vytratila, transformovala cez optiku dospelého. Nech viedli Bábkový súbor Materinky pri KSO Šaľa akékoľvek dôvody vytvoriť pre najmenšieho diváka inscenáciu preplnenú humorom, komediálnymi situáciami a spevmi, nemôžme tvorcom uprieť, že z predlohy Aleny Demkovej “Tri rypáčiky” vytvorili ľahkú paródiu servírovanú aj nám, dospelým. Tri fitnesky – prasiatka, kohút a jeho sliepky, psík, ale najmä vlk, v rafinovanej podobe vlastne demistifikuje tradičný rozprávkový úzus. Režisér Branislav Pažitný približuje príbeh dieťaťu pomocou reálií, ktoré môže nájsť v dôverne známom prostredí ako je škôlka. Na druhej strane veľmi opticky a jednoznačne kostýmovo upiera spoluúčasť dieťaťu na dotváraní príbehu – nestačí len oslovenie publika či výzva na spoluprácu. Treba diváka angažovať reálne, emocionálne aj esteticky. Neľahká úloha, ak si uvedomíme, že divákom je dieťa. Vonkajškovosť však nemôže nahradiť pravdivosť. Problémom je použitie bábok, ktoré ostávajú iba znakom, ale nestávajú sa postavou príbehu. Aranžovanie v priestore nemôže vždy nahradiť absentujúce vzťahy. Nazdávame sa, že súbor na ceste za divákom si stále neskrývane hľadá svoju vlastnú divadelnú výpoveď. A na púti k dieťaťu sa nemusí v hľadaní vždy všetko podariť podľa predstáv inscenátorov. Pravdivosť detského sveta, jeho inakosť tvorcom niekedy prinesie mnoho prekážok, cez ktoré sa každý súbor musí prehrýzť. Materinky sa o to už mnoho rokov pokúšajú. Prirodzene, že nie každý deň je plný svetla a slnka.

Čo na to samotní diváci?

– páčili sa mi prasiatka
– kohútik a sliepočky boli najlepšie
– páčilo sa mi ako sa vlk ospravedlnil prasiatku a potom sa všetci skamarátili
– najviac sa mi páčil vlk, lebo mal lyžiarske okuliare (názor malého divadelníka)

DS “PARADOX” pri MsKS Nové Zámky – “Jánošík podľa … (Vivaldiho?)”

Ľubomír Feldek
Réžia, úprava: Peter Červený

Názor odbornej poroty – Vlado Sadílek

Búranie mýtov
Paradoxné divadlo “Paradox” z Nových Zámkov si vybralo divadelnú hru Ľubomíra Feldeka “Jánošík podľa … (Vivaldiho)?” Sám autor v hre rúca mýtus o Jánošíkovi a stavia do popredia nejakého Uhorčíka, syna rakúsko-uhorského cisára. Nám blízkou vlastnosťou, aby sme sa chytili tejto príležitosti a mali vlastného potomka, ho necháme usmrtiť – skapať. Toľko o Feldekovej hre. Režisér Peter Červený vybudoval ešte väčšiu nadsádzku a z Jánošíka vybudoval ešte väčší americký mýtus, ktorý nechá padnúť a použije Katarínu ako pojítko medzi slovenským bohemizmom a americkým showbiznisom. Tento paradox je nám v súčastnej dobe veľmi blízky. Je namieste otázka, čím nás oslovil tento novokoncipovaný príbeh a odpoveď znie – v tomto svete workoholikov, gamblerov a iných menov /superman, batman i pokémon/ je táto inscenácia úplne namieste. Herecky je tento súbor jednoliaty a vyrovnaný. Kostýmovo a scénograficky čistý. Ďakujem priatelia z Nových Zámkov, aj tebe Peter.

Čo na to samotní diváci?

– obidve predstavenia boli nedotiahnuté, myslím si, že nevyjadrili podstatu toho, čo mali vyjadriť. V obidvoch predstaveniach však boli aj pekné momenty,
– myslím, že herci boli trošku stoporení z toho, že to boli prvé predstavenia a možno preto, že sú prvý krát na prehliadke,
– začali sme trošku vlažne, dúfam, že sa oteplí, že to bude lepšie. Ja som spokojný s obidvomi predstaveniami. Nové zámky som videl druhý krát, trošku kŕčovité, dosť vecí nedotiahnutých
– nie celkom podľa môjho gustíčka, Peťo Červený ma ale milo prekvapil, teda oproti minuloročnému predstaveniu, zabavila som sa

Divadlo “VÁH” pri KSO Šaľa – “Ako sa kráľ chcel dostať na mesiac”

Joachim Knauth
Réžia: Peter Chrenko

Názor odbornej poroty – Ivan Hansman Jesenský

Za oponou čaká krásny rozprávkový svet. Aspoň to očakávajú všetky deti. Keď sa im želania splnia, odmenia divadelníkov pozornosťou a záujmom. Divadelníci zo Šale si ich záujem zaslúžili ambicióznou výtvarnou zložkou svojho predstavenia. Rozprávka pre deti (ale v podstatnej miere aj pre dospelých) o nenásytnej túžbe po moci a vládnutí by však upútala ešte viacej, keby herci zvyknutí na menší odstup od diváka, dávali väčší dôraz na výslovnosť a text. Takto v náročnom a s časti nedôslednom scénickom pohybe elementy príbehu zanikali. Príjemný divadelný zážitok by určite umocňovala aj hudba, ktorú by do svojho predstavenia talentovaní ochotníci zo Šale mali zakomponovať.

Čo na to samotní diváci?

– prekvapila ma tá príjemná scéna, kostýmy, ale podľa mňa to bolo pre deti dosť nečitateľné,
– strašne ma prekvapil záver, zostala som z toho taká vytešená, že už?! Kráľ sa tam zrazu zvalil a diváci začali ťapkať, bola som dosť zmätená zo záveru

DS “EDEN” pri MsKS a Dome MS Šurany – “Jeden z nás”

Soňa Bartovičová
Réžia: Rasťo Garai

Názor odbornej poroty – Vlado Sadílek

“Jeden z nás” – divadelné predstavenie s náboženskou tematikou prináša prvotinu autorky Soni Bartovičovej. Inscenácia sa opiera o ľudské správanie nielen v mikrosvete jednej rodiny alebo všeplatných ľudských vlastnostiach, do ktorých v prológu vstupuje On, ktorý zoberie na svoje bedrá všetky naše hriechy, ale ich nerieši. Riešenie ponecháva na nás, na ľudí tohto sveta. Množstvo strihov, ktoré sa v inscenácii objavujú, sú viac-menej zvládnuté režijne a herecky , no zdá sa mi, že v niektorých momentoch chýba dramaturgia ( väčší zásah perom). Celá inscenácia končí povestnou poslednou večerou – ako autorka spomína v hre – najväčším kresťanským sviatkom a to Veľkou nocou. Na poslednej večeri by mala zaznieť veta z jeho úst “Jeden z Vás ma zradí”. Aj keď nezaznie, ostáva ako memento nad celou inscenáciou. Herecky presne stvárnené charaktery, situácie a vzťahy. Mňa osobne potešila hudobná časť inscenácie. Priatelia, len ďalej pokračujte v započatej práci.

Čo na to samotní diváci?

– čo chceli povedať tou inscenáciou to aj povedali, možno by mohol mať niekto výhrady k tomu, že vedel dopredu, čo bude, ale bolo to dosť silné
– bolo to ako z bežného života
– som úprimne prekvapený, myslel som, že to bude horšie, režisér urobil to, čo chcel urobiť a urobil to dobre
– trošku sa to vlieklo proti premiére, neviem čím to bolo, svetlami, skúška nebola … neviem

DS “HĽADANIE” pri MsKS a MO MS Tlmače – “Prebuď sa, Katarína!”

Milan Grgic
Réžia: Alena Senešiová

Názor odbornej poroty – Ján Jaborník

DOS “Hľadanie” z Tlmáč prekvapil už dramaturgickým výberom. Juhoslovanského dramatika Milana Grgiča poznáme u nás skôr z vážnej stránky. Komédia Prebuď sa, Katarína! však upozornila, že jeho dramatika skrýva aj komediálnu tvár, pripomínajúcu dokonca starého francúzskeho majstra komediálneho mechanizmu, založeného na zapadajúcom súkolí hromadiacich sa náhod, nedorozumení a nečakaných zápletiek – Georgesa Feydeaua, ale napríklad aj u nás v nedávnej minulosti veľmi populárny francúzsky bulvár Marca Camolettiho (Tri letušky v Paríži). Súbor z Tlmáč, vedený režisérkou Alenou Senešiovou úspešne využíval komediálne prednosti predlohy, ale v jej dramaturgickej a inscenačnej realizácii preukázal aj dávku zjavnej originality. Nielen v zásahoch, ktoré zámerne stierali všetky náznaky balkánskej proveniencie textu, či zobrazovaného prostredia a posúvali ich do polôh bližších našim zemepisným šírkam, ale napríklad aj tým, že z dosť uvravenej osoby Kazimíra z textu v inscenácii trefne urobili postavu nemú. Zaujala všestranná vypracovanosť inscenácie, narábanie s tempom, rytmom a komediálnou dynamikou a napokon aj schopnosť udržiavať veľmi mierny nádych grotesknosti. V práci s hereckým súborom režisérka stavala na jeho zjavných komediálnych danostiach, využívala však aj jeho kolektívne cítenie, prednosti mladíckeho temperamentu a tam, kde to bolo potrebné, napríklad aj jeho pozoruhodnú fyzickú kondíciu.

Čo na to samotní diváci?

– ešte som príliš veselý, aby som mohol niečo hovoriť
– nemám výhrady, fantázia
– nemám čo by som … dobré to bolo
– veľmi som sa pobavila, dávno som sa tak nepobavila na takej komédii, naozaj od srdca som sa pobavila a Alenka na záver s tým striptízom, to bolo patričné zakončenie inscenácie
– veľmi sa mi to páčilo, super
– natrhla som si bránicu, pomóóóc …

DS DIETTA pri ZUŠ Nitra – “Dom Bernardy Alby”

F: G. Lorca
Réžia: Peter Oravec
spolupráca : M. Filinová, S. Civáňová

Názor odbornej poroty – Ján Jaborník

Dom Bernardy Alby v naštudovaní DS DIETTA pri ZUŠ v Nitre patrí k radu inscenácií známeho a u nás hojnejšie hrávaného Lorcovho diela, ktoré sa nechcú uspokojiť s realistickým základom a samotným príbehom drámy, ale stavajú predovšetkým na silných básnických a metaforických podnetoch predlohy. Inscenáciu možno označiť za ambiciózny pokus o syntetický javiskový tvar, v ktorom by nad Lorcovým textom vyrástla vlastná interpretačná rovina, realizovaná aj systémom obrazných a znakových prostriedkov v rovine vizuálnej (scénografia, rekvizity), hudobno-zvukovej a výrazne aj v zložke pohybovej. Ukázalo sa, že prístup sympatický netradičnosťou a svojráznosťou postavil aj viaceré otázky, týkajúce sa funkčnosti a najmä čitateľnosti metaforických a znakových prostriedkov. Za všetko spomeňme využitie Picassovho obrazu Ženy z Avignonu. Inscenátori zrejme vedeli, prečo po ňom siahli, ale jeho analógie s významom výpovede sú asi natoľko zložité, alebo natoľko približné, že prostriedok pôsobí skôr izolovane a autonómne. To isté by sme mohli povedať o spôsobe využívania prostriedku, ktorý symbolizuje zosnulého otca Antonia Maria Benavidesa a pripomína totálnu absenciu mužského elementu v ženskom spoločenstve. Výpoveď o nenapĺňaných najosobnejších, najintímnejších a súčasne najprirodzenejších túžbach mladých žien sa tak paradoxne stáva presvedčivejším práve tam, kde sa dominantným a určujúcim stáva vnútorné bohatstvo samotného Lorcovho textu. Tým, že inscenátori posadili Martirio na invalidný vozík, akoby v zvolenom znakovom systéme vypovedali o tejto postave vopred takmer všetko. Našťastie sa ukázalo, že herečka prekročila tento vonkajší znak a oprúc sa na Lorcov text poodhalila veľa z vnútornej zložitosti nielen samotnej hrdinky, ale aj spoločenstva, v ktorom a s ktorým žije.
…Ambicióznosť projektu súvisela napríklad s exponovane estetizujúcim, či dokonca artistným charakterom zvoleného interpretačného a realizačného prístupu. Ten, pravda, musel napokon rátať s možnosťami a podmienkami súboru. Možno by však pomohli špecializovanejšie konzultácie.

Čo na to samotní diváci?

– dobrá, páčilo sa mi to
– bolo to veľmi smutné, tragické
– mňa zaujala scéna ako taká, práca so svetlom a disciplína hercov
– krásna scéna, pekne rozčlenené priestory, veľmi dobré nápady, ten krásny pocit z mrazivej drsnosti celého príbehu trvá
– taká “pecka” hneď na ráno, dosť ťažké

Divadlo J.G. TAJOVSKÉHO Bánov – “Divadelná groteska na filmovom plátne”

M. Zoščenko
Réžia: Ondrej Remiáš

Názor odbornej poroty – Eduard Stanovský

DS J. G. Tajovského Bánov sa predstavilo na jubilejnom 10. ročníku DD v Tlmačoch dvoma jednoaktovkami Michaila Zoščenka “Čierny deň” a “Zločin a trest”. Jednoaktovky, napísané v období budovania socializmu v bývalom Sovietskom zväze si zrejme vybrali z presvedčenia, že ich hlavná téma “obohacovanie sa krádežou na úkor iných” bude rezonovať súčasnou spoločenskou situáciou i u nás. Veď doby sa menia, no ľudia so svojimi negatívnymi vlastnosťami zostávajú. Pre javiskový tvar si vybrali tvar filmovej grotesky, ktorá sa odohráva na jednoduchej, povedal by som, na zbytočne chudobnej scéne. Použité rekvizity – kalkulačka, obrazy a podobne neniesli vlastnosti, o ktorých sa v hre hovorilo. Hru sa pokúsili odohrať v tempe nemej filmovej grotesky. Škoda, že zostalo len pri pokuse. Typ herectva, ktorý si zvolil režisér Ondrej Remiáš bol príliš realistický a nie groteskný. Tento javiskový tvar filmovej grotesky si vyžadoval veľkú mieru hereckej nadsádzky. Ani tempo tak príznačne zrýchlené pre filmovú grotesku bolo skôr smiešno-šašovské ako groteskné. Treba však priznať, že na niektorých miestach sa im podarilo vytvoriť (škoda, že tak veľmi málo) situácie tak príznačné pre filmovú grotesku. Boli napríklad spomalený, či zrýchlený film, roztrhnutie filmu a. p. Hudba volená z obdobia foxu a swingu vcelku zodpovedala filmovej groteske hoci hudobný štýl rag-time by bol presný.
Skúsený súbor z Bánova, s ktorým sa roky stretávame v Tlmačoch priniesol napriek spomínaným menším nepresnostiam solídne, divácky celkom príťažlivé predstavenie.

Čo na to samotní diváci?

– nemám slov …
– oproti premiére sa čosi upravilo, bolo to viac dotiahnuté
– páčilo sa mi to

DS pri MO MS Domadice – “Hora volá”

Miloš Gontko
réžia: Erika Píšiová

Názor odbornej poroty – Ivan Hansman Jesenský

Súbor, ktorý už ôsmu sezónu hrá slovenské hry z dedinského prostredia jednoznačne musí jasne vedieť pre koho hrá a čo chce svojim predstavením dosiahnuť. Jednoznačne ide o premyslenú dramaturgiu, kedy si súbor povedal, že bez ohľadu na všetky trendy v súčasnom divadle, zostanú verní divadelnej archeológii a budú svoje predstavenia realizovať v akomsi divadelnom skanzene. Musím priznať, že to robia dôsledne, poctivo a úprimne. Musíme jednoducho ich spôsob práce akceptovať a všetky svoje hodnoboré súdy ohraničiť na “páči či nepáči”. V tomto prípade jednoznačne hlasujem za “páči” – napriek tomu, že nejde o druh divadla, ktorý mi je blízky a ktorý by som robil. Snáď len mierne “kozmetické” pripomienky na záver: tma nie je veľmi vhodný divadelný znak, zvlášť keď dlho trvá a v každom prípade musím počuť a rozumieť herca(ktorý musí ovládať text), aj vtedy, keď mi je otočený chrbtom. Držím palce.

Čo na to samotní diváci?

– snažili sa, ale dosť márne
– videli sme predstavenie začínajúceho súboru …
– je síce pekné, že sa venujú divadlu, ale ešte treba popracovať na dramaturgii

DS Domu MS Šurany – “Líška a hrozno”

Guilherme Figueireido
Réžia: Jozef Steiner

Názor odbornej poroty – Eduard Stanovský

DS pri MS v Šuranoch sa predstavil divákom a odbornej porote s hrou G. Figueireda Líška a hrozno , v réžii skúseného šurianskeho režiséra Jozefa Steinera. Hru výtvarne riešil ako hosť František Perger.

Hra je koncipovaná ako príbeh zo života slávneho gréckeho bájkara otroka Ezopa. Hra sa odohráva v gréckom meste Samos. Scéna aj kostýmy zodpovedajú slohu antickej drámy. Scénický priestor uzatvára polkruhový horizont vytvorený z ľahkých látok modrej farby, farby slobody. Ústredný vchod je riešený v strede a je na škodu, že je jediný. Scénu dopĺňajú kamenná lavička a stolík s tromi taburetkami. Toto jednoduché riešenie na vytvorenie ilúzie gréckej siene. Plne zodpovedá réžijne-scénografickej koncepcii hry. Kostýmy pomerne verne zodpovedajú naším predstavám o gréckej kultúre odievania. Ústrednou postavou hry je vtipný a vzdelaný otrok Ezop. Toho si kúpi filozof sofista Xantos ako hračku pre svoju rozmarnú ženu. Tá Ezopa pre jeho škaredosť spočiatku nenávidí ale neskôr sa doňho zamiluje, čo tvorí jeden z vedľajších konfliktov hry. Hra je plná filozofických dialógov, bájkara Ezopa s filozofom Xantosom a jeho bájky tvoria prvú rovinu príbehu. V druhej rovine sa odohráva ďalší príbeh filozofa Xantosa, ktorý vrcholí vtedy, keď Xantos v opilosti sľúbi, že vypije more. Ezop poradí Xantosovi, ako situáciu vyriešiť. Dostáva slobodu, ktorú v zápätí stráca. Táto druhá rovina príbehu vrcholí vtedy, keď Ezop, hoci neustále bojuje za svoju slobodu, volí radšej smrť, ako sa stať čo i len na krátko znovu otrokom. Rytmus hry je zakódovaný v neustále sa meniacich dialógoch, takže hra sa stáva monotónnou a lepšie sa počúva ako vidí. Pomohlo by, keby režisér našiel viac miest pre dynamické smerové konanie hercov na rozohranie dynamických mizanscén. Súbor tvoria pomerne herecky skúsený herci, s ktorých vynikol najmä Štefan Červený v postave Ezopa.

Čo na to samotní diváci?

– veľmi pekné, príjemné, odzneli krásne myšlienky
– hra sa mi veľmi páčila, ale herecké výkony už neboli také
– po obsahovej stránke to bolo pekné, Ezop tam mal vynikajúce myšlienky
– rozhodne to bol zážitok
– ťažký text, asi mali čo robiť

DS VYDI pri UKF Nitra – “Slávik”

H.A.-F. Pavlíček
Réžia: Peter Oravec

Názor odbornej poroty – Ľubo Šárik

Spev elektronického vtáka
Do zvukov prirodzeného sveta, v ktorom žije aj slávik so svojím spevom, vstupuje virtuálny svet akustických zážitkov, výtvorov odrážajúcich vonkajškovosť súčastného sveta.

DS VYDI pri UKF Nitra si zvolil predlohu H.A.-F. Pavlíčeka ” Slávik ” ako tematickú inšpiráciu o prevlekoch, nepôvodnosti, neslobode na jednej strane, na strane druhej sa mladí interpreti pokúšajú sprítomniť vokálne posolstvo.

Inscenácia sa začína inváziou “prítomnosti”, civilizmu skupiny účinkujúcich, ktorý sa stanú postavami príbehu na čínskom cisárskom dvore.

Upravovateľ a režisér Peter Oravec vo zvolenom systéme znakov inklinuje k iluzívnemu tipu divadla (kostýmy, scéna), ale v konaní sa prikláňa na stranu antiilúzie (imaginárne vtáča). Táto dvojdomosť sa neskôr prenáša aj do hereckej interpretácie. Tá kolíše na ose – ilustratívna charakterokresba a expresívna nadsáska. Tak či onak, sympatické je úsilie tvorcov použiť ako médium kontaktu s divákom súčasnú hudbu. Tá v podobe elektronického slávika supluje dnešok a jeho protipól – prirodzený svet – človek, dievča s flautou. Inscenácia končí konfrontáciou dvoch prístupov ku skutočnosti, v ktorej umelý svet zaniká. Škoda, že réžia sa sústreďuje na šírku záberu v téme, na vonkajškovosť a nebuduje reálne vzťahy. Napriek tomu je inscenácia inšpiratívnym prísľubom k budúcej tvorbe súboru.

Čo na to samotní diváci?

– počula som, už dopredu, že to má byť posmoderna, nie ak sa má hovoriť každej zlátanine tak to nebude najlepšie
– bola to asi najkrajšia rozprávka, akú som tu videla
– boli tam pekné herečky, najmä jedna, slávik mi pripadal, akoby mal neustále smrteľné kŕče, keď tancoval
– dobrá téma, slabé stvárnenie

Záverečné vyhodnotenie a výsledky

Odborná porota navrhla organizátorom udeliť tieto ceny:Individuálne ceny:

– Petrovi Chrenkovi za kostýmy v inscenácii “Ako sa kráľ chcel dostať na mesiac” z DS VÁH pri KSO Šaľa

– Petrovi Červenému za režijno-dramaturgický prínos pri inscenácii hry Ľ. Feldeka: “Jánošík podľa…(Vivaldiho?)” z DS Paradox pri MsKS Nové Zámky

– Alene Senešiovej za réžiu hry M. Grgiča: “Prebuď sa! Katarína” pri MsKS, a MO MS Tlmače

– Erike Píšiovej za výtvarné riešenie inscenácie hry M. Gontka: “Hora Volá” z DS pri MO MS Domadice

– Soni Bartovičovej za autorský a herecký prínos v inscenácii vlastnej hry “Jeden z nás z DS EDEN pri MsKS a DMS v Šuranoch

– Jane Kovalčíkovej za postavu Martirio v hre F.G. Lorcu: “Dom Bernardy Alby” z DS DIETA pri ZUŠ Nitra

– Jozefovi Spišákovi st. za postavu otca v hre S. Bartovičovej “Jeden z nás” z DS EDEN pri MsKS a DMS v Šuranoch

– Štefanovi Červenému za postavu Ezopa v hre G. Figueireda “Líška a hrozno” z DS Domu MS Šurany

– Petrovi Oravcovi za inšpiratívny prístup k rozprávke H.CH. Andersena “Slávik”

Hlavné nominácie:

Odborná porota nominovala inscenáciu Jánošík podľa… (Vivaldiho?)- DS Paradox pri MsKS Nové Zámky na 10. celoštátnu súťažnú prehliadku divadla mladých FEDIM Senica 2001

Odborná porota nominovala inscenáciu Dom Bernardy Alby DS DIETTA pri ZUŠ Nitra na 27. celoštátnu súťažnú prehliadku Divadelné Šurany 2001

Odborná porota nominovala inscenáciu “Prebuď sa! Katarína” DS Hľadanie pri MsKS, MO MS a ZDOS Tlmače na 31. celoštátnu súťažnú prehliadku Spišská Nová Ves