IX. ročník (4.- 8. máj 2000)

Odborná porota:

Peter Janků
Vladimír Sadílek
Peter Cibula
Eduard Stanovský

Účastníci festivalu
DDS Ešte sme sa nedohodli Nitra
DBS Plamienok Štúrovo
DDS Levík Nitra
DS Krivín pri OÚ Rybník
DS Hľadanie pri MO MS, MsKS a ZO ZDOS Tlmače
Občianske združenie Pôtoň Zlaté Moravce
DS Dedinka
DS Paradox Nové Zámky
Divadlo Šok Šaľa
Slovenské pohronské javisko Levice
DS J.G. Tajovského Bánov
DS pri MO MS Domadice

Hodnotenia odbornej poroty a postrehy divákov

DS Krivín pri OÚ Rybník – “Pohreb”

Ivan Holub
Réžia: Ondrej Ižold

Názor odbornej poroty – Peter Janků

V podstate ide o komunikáciu – dramatika s témou, ktorú si zvolí, súboru s dramatikom a témou, ktorých si zvolia etc. Najmä ale o komunikáciu s divákom, ktorý si zvolil toto stretnutie pri vzniku veci – výpovede všetkých zúčastnených menovateľov. Ak však absentuje vzájomná úcta zúčastnený strán, a súbor sa rozhodne napr. plnohodnotný dramatický text, akceptujúci absurdnosť nášho pobývania vo svete, doplniť prvoplánovými, vulgárnymi vsuvkami a celý text použiť na vytvorenie lacnokomediálneho chvíľkového efektu, potom nie je niečo v poriadku. Zážitok, ktorý mal spočívať zo strany diváka v nahliadnutí neopakovateľného stretnutia predlohy a kolektívu tvorcov, sa tak mení na bolesť a tá vzniká z pozorovania ich vzájomného zápasu. Ten zápas ale nie je Fair-play! Autor hry sa totiž nemôže nijak brániť. A kolektív šliape a šliape… Absurdnosť, na ktorú nás Ivan Holub upozorňuje, potrebuje poctivú prácu pri typologizácii a charakterizácii postáv, analýzu situácii, v ktorých sa stretávajú a potom možno príde možno humor aj smiech, ale trvalý, ktorý kdesi v záhlaví zamrazí. Rozoberať v tomto prípade formálne aspekty inscenácie by nemalo význam, pretože tie tak isto neposúvajú predlohu smerom k jej akceptovaniu, ale sú skôr účelovo použité smerom k vyššie spomínanému cieľu – pobaviť prítomných. K tomu však nepotrebujeme predlohu takéhoto typu.

DS Hľadanie pri MO MS, MsKS a ZO ZDOS Tlmače – “Tótovci”

István Örkëny
Réžia: Alena Senešiová

Názor odbornej poroty – Vladimír Sadílek

V prvom rade treba predstaviť maďarského dramatika a spisovateľa Istvána Örkënyho z pohľadu absurdnej drámy na podklade iracionálnych vzťahov k danému prostrediu. Jeho najznámejšia hra pod menom Macska ték (Mačacia hra) a Csirkefej (Slepačia hlava) sú o nekomunikatívnosti nižšej society s absurdným koncom. Ako spisovateľ je uznávaný v celej Európe, hlavne zo zbierkou Manželstvo na mucholapke. Preto že maďarská spisba a tvorba vôbec nebola až tak cenzurovaná ako v bývalom Československu, mohli sa dramatici a spisovatelia volnejšie vyjadrovať k problémom –izmu vo východnom bloku. Je silne paradoxné, že divadelná hra Tótovci (Dobrodinec) rezonujú aj v rýchlo–konzumno-hybridno-kapitalistickej dobe. Do pokojnej až ideálne tichej vody, ktorá prežila hrôzy vojny alebo nejakého iného nešťastia, do zelených lúk a pastvín, do vody s blankytným nádychom, bučiacich kráv a večne dobiedzajúcimi ovadmi a kytičkou fialiek, vstupuje nám neznámy major. V rodine Tótovcov, na naliehanie ich syna Julka, sa príde zotaviť z vojnových rán, aby nabral energiu, aby mohol posielať na jatká nezmyselne hlavne mladých ľudí. Tento človek bez nejakého vlastného úsudku, bez slzy v oku, splní každý vyšší rozkaz. A jeho poslanie v rodine Tótovcov? Pomaly ako veľký inkvizítor -manipulátor, začne malú vojnu v tomto pokojnom slnečnom údolí. Pán Tót, v malom meste – mestečku, zastáva dosť významnú funkciu (dobrovoľný veliteľ hasičského zboru), jeho dcéra Ágika a manželka, sa pomaly ale iste stávajú šachovými figúrkami v rukách veľkého manipulátora – majora. Začína sa nezmyselné skladanie škatúľ, ktoré začínajú rásť a prerastajú podlahu, ľudí, dom a chŕlia sa ako láva až prichádza pre nás zdanlivé vyvrcholenie, odchod majora na front. Pred nami sú len posledné tri sekundy, aby nastúpil hapyend. A spolu s Tótovcami sa tešíme, že problém vyriešil niekto iný, bez nášho pričinenia, bez toho, aby sme museli niečo urobiť, aby sme sa vzopreli proti tomuto despotovi, inkvizítorovi, manipulátorovi, veľkému len onovi (podobnosť čisto náhodná – pozn. autora). Ale nebol by to Örkëny, keby nám to krásne ničnerobenie nehodil so očí ako hrsť soli. Ajhľa, vracia sa On (že by podobnosť čisto náhodná?). Na rozdiel z niektorých z nás, Tót pochopí, nastúpi do neho revolta a odchádza vyriešiť jeden zo svojich najväčších problémov, ako zastaviť tohto manipulátora, stranícku mašinériu, ktorá nás tlačí ako nočná mora, ako problém, pre ktorý nemôžeme spať, strácame ľudskosť, ľudskú tvár a pľujeme si do zrkadla na vlastný ksicht. Len tu, teraz a hneď sa dá vyriešiť tento problém. Ak by som v tomto momente skončil s hodnotením, mohol by ma hocikto obviniť z manipulácie, že zámerne hovorím len o autorovi a diele. Vychádzajúc z pocitov, ktoré vo mne asociovala inscenácia, myslím, že som sa nespreneveril hodnoteniu a je mi jasné, že tirády o hereckých výkonoch, či už pána profesora psychiatra alebo prostitútky, ktorí donášajú komédiu a dej, ale do ostatných postáv, nie je možné hodnotiť bez tohto textu a preto dovoľte mi na záver, aby som sa vám milí Tótovci poďakoval, že ste ma vytrhli z letargie, straníckej jednoty, našej opozície, z našich koalícii a vôbec s tých mála strán, ktoré u nás „fungujú”. Dovoľte mi parafrázovať záverečné heslo „Majori všetkých zemí spite sa”.

Občianske združenie Pôtoň Zlaté Moravce – “Ochladzuje sa”

Karol Horváth
Réžia: Iva Jurčová

Názor odbornej poroty – Vladimír Sadílek

A tak po Tlmačskom predstavení mi pripadlo hodnotenie Občianskeho združenia Pôtoň, Zlaté Moravce, ktoré uviedlo inscenáciu Karola Horvátha Ochladzuje sa, v dramaturgii Judity Ferenczovej, choreografii Juraja Lecha a réžii Ivy Jurčovej. Takže prvý bod som splnil a budem pokračovať v lyrickej skladbe. Aby to nevyznievalo ako parafráza, chcem dokončiť vetu o Pôtoňskej skladbe, ktorá sa nachádza v bulletine. Lyrická skladačka expresívnych obrazov zo života niekoľkých mŕtvol. Obcovanie so smrťou je porušením zákona bytia. Ochladzuje sa. Keďže spektrum tejto prehliadky priniesol aj inscenáciu I. Holuba Pohreb, ktorej závan ochladenia je závanom smrti, je potrebné odpovedať na dve otázky: Prvá silá obrazová výpoveď, ktorá presne v temporytmickom členení s hlbokým pocitovým hnevom napr: Štúr s krídlami, Mária Magdaléna, Kristus, Mona Lisa, Hamlet, atď. – skoro až Wilsonove triády. Choreograficky čisté, presne detailne vedené. Interpretácia a modulácia precízna. To bolo po prvé. A teraz po druhé. Ak tento expresívne silne ladený obraz doby, tak potom prečo staticky presný Orloj bez Karlovho mosta, zbytočne rozfázovaný text (kolo kolo mlynské). Keďže súbor chŕli množstvo nápadov, invencii, tak potom prečo tento nezrozumiteľný text. Čo prináša tento text, keď je potrebné vyvolávať u nás emócie a pocit cez expresívne obrazy. Nebolo by jednoduchšie sa zbaviť tohto textu? Pýtam sa to rovnako režiséra, ako aj dramaturga. Filozofické riešenie pôdorysu teritória ja výsostne profesionálne ako aj vedenie herca. Vypracováva režisér až detailne situáciu a rieši ju nonšalantne. A tak na jednej strane ďakujem, a na druhej strane sa pýtam, čo za zavádzajúcim textom nejakých nedefinovaných Jánov, Vavrincov, atď…

DS Dedinka – “Pytliakova žena”

Ferko Urbánek
Réžia: Ladislav Pavlíček

Hodnotenie odbornej poroty – Eduard Stanovský

Veľmi mladý divadelný ochotnícky súbor Dedinky sa predstavil divákom hrou Ferka Urbánka „Pytliakova žena”. Túto hru „klasika slovenského ochotníckeho divadla” naštudovali mladí z Dedinky pod vedením svojho režiséra – pedagóga na dôchodku p. Ladislava Pavlíčka. Hra Ferka Urbánka, ako väčšina jeho hier, nastavuje tému zo života dedinského ľudu a idealisticky zobrazuje boj dobra a zla. V hre sa objavujú negatívne črty ľudí (nevera, alkohol, chamtivosť) v protiklade s kladnými ľudskými vlastnosťami (odpúšťanie, obetovanie sa, statočnosť). Zrejme na tieto témy sa spoliehal aj režisér pri výbere hry v presvedčení, že hra napísaná pred 80-timi rokmi zarezonuje aj u dnešného diváka. Mladý herci mali v dôsledku nedostatočných predchádzajúcich hereckých skúseností značné ťažkosti pri stvárnení postáv starších ľudí. Ani režisér im v tom veľa nepomohol. Žiadalo sa vytvoriť viac mizanscén, ktoré by prekryli tieto nedostatky. Prejavilo sa to najmä v postave panského hajného Jozefa Horáka, ktorého stvárňoval Pavol Orlíček. Svojim prirodzeným komičnom sa dráma s tragickým koncom zastrelením pytliaka Flóriša v závere hry, mení na komédiu. To vytvára u diváka neočakávanú reakciu – smiech. Režisér sa snažil o stvárnenie realistickej scény a v kostýmoch zachoval domáce folklórne kroje, čo vyhovovalo záveru realistického prevedenia. Nie celkom sa to však podarilo v postavách žánrov (oblečených skôr ako postavičky z panoptika), ktorý naviac svojím naivným prejavom vyvolali opäť nežiadúci smiech. Predstavenie určite dobre zarezonovalo u publika na domácej scéne. Na tejto prehliadke však nedosahovalo požadovanú „krajskú” úroveň. Verím, že mladý ochotníci z Dedinky sa nedajú vo svojej práci znechutiť a že sa stretneme s ich inscenáciami v ďalších rokoch.

Divadlo Šok Šaľa – “Oči”

Vojtech Dúc, Roman Hatala
Réžia: František Držík ml.

Názor odbornej poroty – Peter Janků

V prípade inscenácie DS Šok Šaľa, máme dočinenia s pôvodným textom dvoch autorov, očami ktorých môžeme nahliadnuť do vnútra odvrátenej stránky spoločnosti, kdesi na perifériu verejného záujmu. V rovine textu a v rade následných asociácii si okamžite predstavím maskotov sídlisk, žijúcich v kanáloch, pod mostami či v opustených polorozpadnutých priestoroch. Získať kontakt s takýmito ľuďmi znamená mať na jednej strane poriadnu dávku odvahy, alebo zamyslieť sa a vnímať svet aspoň na chvíľku inými OČAMI. Pokiaľ sú ambície autorov (predlohy) poctivé a úprimné. Zvolia si k tomu tandem dvoch postáv bezdomovcov (Fujto – meno sa zhoduje s autentickou prezývkou protagonistu a Džigi). Ďalším súbezdomovcom je Barla a ďalšou osobou, ktorá sa medzi nimi zjaví ja Dana – latentná zlodejka. Je zima, čas nového roka a tak navrch majú zjavne tí, ktorí si stihli nájsť nejaké to „teplé” miestečko. Na ploche ich vzájomného stretnutia sa autori podujmú načrtnúť príčiny ich osobnej tragédie, avšak len v rovine slovného prerozprávania svojej minulosti. Jedinou postavou, ktorá sa vyvíja, a tragédiu ktorej máme možnosť sledovať, je Barla. Jeho príchody zároveň rámcujú dej, na konci ktorého Barla umiera. Pristúpme však k OČIAM inscenátora. Namiesto radu asociácii, ku ktorým ma vedie téma a sociálny aspekt predlohy, inscenátor zvolil k odčítaniu kľúč poetický. Namiesto presne definovaného sociálneho, či v tomto prípade asociálneho prípade asociálneho prostredia, volí formu neutrálneho čierneho priestoru. Hrací priestor, v ktorom ale postavy jednajú priam naturalisticky (oheň, pivo, peniaze), civilné oblečenie vymedzí len dvoma dekami. V zápätí sa dozvedáme dôvod tejto voľby – je ním inscenovanie predstáv, vidín Apokalypsy, o ktorej je reč. Inscenátora akoby viac zaujal tento problém, a to ostatné (z môjho pohľadu fundamentálne) následne prispôsobí tomuto zámeru (zjavovanie sa reálnych postáv takým istým spôsobom, ako zjavovanie sa predstáv). Chýba určenie si hranice medzi naturálnym a iracionálnym. Ešte pred tým však ostáva otáznym odhalenie inscenovať obraz Apokalypsy. Veď už samotný príbeh, jeho okolnosti sú natoľko apokalyptické , že ich vizualizáciu iným, prineseným spôsobom, by sme si kľudne mohli odpustiť. Potom by sme sa mohli sústrediť na dôležité vypointovanie načrtnutých osobných tragédii postáv v konkrétnom nimi žitom prostredí.

Slovenské pohronské javisko Levice – “Slučka pre dvoch”

Ivan Bukovčan
Réžia: Iva Jurčová

Názor odbornej poroty – Peter Janků

Postinustriálna doba konca XX. a začiatku XXI. storočia je charakteristická rozpadom všetkých veľkých predstáv o ideálnom usporiadaní sveta a hodnôt, podľa určitého, zvonka daného modelu. Táto skutočnosť sa následne odráža v kríze medziľudských vzťahov, na ktorých si proklamatívne predchádzajúce systémy tak zakladali. Kde nájsť liek na impotenciu ľudskosti, ktorá sa z nás vytratila počas bezhlavého uctievania veľkých mýtov XX. storočia? Človek si ako pavúk utkal sieť, do ktorej sa už chytil a akoby už letargicky čaká, kto tú sieť z neho rozpletie. Podobnú sieť vzťahov, ktorú v absurdnej triáde ponúka Ivan Bukovčan, sa rozhodlo rozmotať SPJ s inscenáciou „Slučka pre dvoch”. Iva Jurčová postavila inscenáciu, ktorá z Bukovčana odbúra všetko nadbytočné a vytvorila tak organizmus ucelenej, režijne i herecky poctivo a dokonale ujasnenej výpovede. Motív narastania a pointovania vzťahov doplnila v kontrapunkte dozadu smerujúcou ubúdajúcou scénografiou a tá logicky člení priestor na tri časti (dve stoličky s lavórom + hojdacie kreslo – dvaja milenci vo vani a manžel na povale, dve stoličky – dialóg manžela a milenca , jedna hojdačka – oproti stoličkám, stojacím na zemi, je hojdačka niečím, čo nemožno len tak ľahko ukotviť, práve tak ako Anušku). Tie priestory následne pointuje dramatickou akciou v smere dozadu a vypointované priestory necháva následne spolu pôsobiť s nasledujúcimi. Je logické, že toto vertikálne stúpanie vyjadruje záverečným zavesením postáv do vzduchu, čím naznačuje, že pevný bod, od ktorého by sa mohli odraziť, pri riešení kardinálnej krízy, vlastne neexistuje, (zrejme ani smrť nič nevyrieši). Dej citlivo prelína hudobnými motívmi. Trocha preexponovanou sa stáva stredná časť, kde sa vodiacim v istých pasážach (súbojoch) stáva samotný hudobný motív a postavy sa mu rytmicky, búchaním stoličiek, podriaďujú. V tomto prípade i menej bolo možno viac. Trocha problematickou sa stane postava Doda, ktorý z ničoho nič vychádza zo zákulisia, čím sa narúša logika priestoru. Možno by bolo dobré nechať ho zjaviť sa na jednej zo stoličiek v strednom hracom pláne, a to spôsobom, ako sa v prvej časti zjaví Anuška. Dodo zároveň prináša inú kvalitu hereckej výpovede ako postavy v prvej časti a chvíľu trvá, pokiaľ si na neho zvyknem. Ale zvyknem si. Inscenácia je potvrdením kvality a poctivej práce, ktorú SPJ Levice prezentovalo vlani inscenáciou Leto a dym, zároveň potvrdzuje, že Iva Jurčová je inscenátorka, ktorej v našom divadelnom kontexte patrí jedna s tých najvyšších priečok.

DS J.G. Tajovského Bánov – “Vlastenci z mesta YO”

Karvaš
Réžia: Ondrej Remiáš

Názor odbornej poroty – Peter Cibula

Text, po ktorom súbor siaha, je náročný svojou myšlienkou (poslaním), ktoré bolo, je a ostáva vztýčeným varovným prstom. Karvašovi „Vlastenci z mesta YO” pojednávajú o absurdnosti a morálnosti spoločnosti, doby, jednotlivca a jeho konania, satirickým pohľadom. Verím, že tvorcom predstavenia išlo o túto výpoveď, formou pobavenia diváka. Ale tak, ako pri niekoľkých predošlých predstaveniach, ani im sa nedarí najšťastnejšie sa popasovať s konečným tvarom inscenácie a tak myšlienka samotného autora je vypovedaná len deklamovaním textu a nezarezonuje u publika tak, ako by mala. Príčinou toho je samoúčelná scéna (ktorá je prekážkou pre herca) ako i vzťahy postáv, budovanie ich charakteru, gagov, vyjadrovania dramatických situácii, ktoré nie sú dobudované (rsp. Len po povrchu). Preto by inscenátor mal pouvažovať o týchto nedostatkoch a šťastnejšou formou (inscenačnou) sa pokúsiť tieto nedostatky odstrániť, aby inscenácia u diváka zarezonovala svojím myšlienkovým a hĺbkovým rozmerom.

DS J.G. Tajovského Bánov – “Dvaja”

J. Barč Ivan
Réžia: Richard Mazúch

Názor odbornej poroty – Peter Cibula

Láska a nenávisť. Pojmi tajuplné, tak ako jedno i druhé nevyhnutné pre ľudské bytie. Jedno plodí druhé, druhé prvé. Každý z nás je ich schopný, v každom z nás prebývajú, existujú. Sú nevypočítateľné a nepredvídateľné. Opantávajú nás, zväzujú skľučujú. Kam až siaha ľudská láska? Pokiaľ sme schopný zájsť? Bánovčania až za nesmierne zaujímavým a silným textom J. Barča Ivana: Dvaja. Každá odvaha sa vypláca i nevypláca. V ich prípade, z každého niečo. Vypláca sa kus poctivej práce, ktorú odviedli pri vytvorení charakterov, vzťahov, postáv, či priestore (scénickom riešení) inscenácie. Aj keď určité veci predsa nefungujú. Dôraz na dramatické (kľúčové) momenty, poňatie postavy starého či samotné menej ruky zväzujúce využívanie priestoru alebo svietenia. Myslím si však, že po doriešení týchto i iných diskutabilných detailov má inscenácia šancu vypovedať dôveryhodnejšie a pôsobiť ucelenejším dojmom. Ako sa hovorí „Jednému sa horšie kráča ako dvom” (či už v láske alebo v nenávisti). Ďakujem.

DS pri MO MS Domadice – “Dies irae”

Martin Kukučín
Réžia: Erika Píšiová

Názor odbornej poroty – Eduard Stanovský

Ako posledný sa v pondelok dopoludnia predstavil DS pri MO MS Domadice hrou M. Kukučína: „Dies irae”. Kmeňová režisérka súboru E. Píšiová si zvolila náročnú predlohu, ktorej stvárnenie bolo na hranici súčastných možností kolektívu. Veľkým pozitívom bolo výtvarné stvárnenie inscenácie vytvorením účelového hracieho priestoru. Tému ozvláštnila režisérka aj v symbolickej rovine použitím svetla a vytváraním symbolickej mohyly s kameňov, ktoré donášajú jednotliví herci, ako by na pietnu spomienku tých, ktorý sklátila cholera. Na tomto symbolickom mieste vrcholí hra, kde miestny úžerník Sýkora prežije stretnutie so smrťou (svedomím) a nastáva zlom v doterajších činoch. Kukučínom už napísaný idylický prerod zo zla do dobra, nieje celkom presvedčivý ani v tejto inscenácii. Porota, týmto inak sympatickým ambicióznym divadelníkom doporučila ešte prepracovať kostýmovanie, ktoré pôsobí folklórne – štylizovane, ale nezodpovedá charakteru jednotlivých postáv hry. Myšlienkové posolstvo napísané úž Kukučínom, hrozba ohrozenia ľudstva smrteľnými chorobami (cholera, mor) je aktuálna aj v 21. storočí.

Záverečné vyhodnotenie a výsledky

Kategória detského divadla

I. miesto a priamy postup na celoštátnu prehliadku detskej dramatickej tvorivosti „Zlatá priadka” – Šaľa 2000 – DDS „Ešte sme sa nedohodli” Nitra za hru Ľ. Feldeka: “Hra pre tvoje modré oči”

II. miesto a zaradenie do širšieho výberu na celoštátnu prehliadku detskej dramatickej tvorivosti „Zlatá priadka” – Šaľa 2000 – BS Plamienok Štúrovo za hru “Rozprávka o princeznej na hrášku” v réžii Magdalény Kuželovej

III. miesto
DDS Levík Nitra za pantomimické etudy “Kamaráti, Hudobníci” autorov Krištofovičová, Krištofovič, Petrík

Individuálna cena

za adaptáciu predlohy hry Ľ. Feldeka “Hra pre tvoje modré oči” režisérkam S. Civáňovej a M. Šeligovej

Kategória DOS

– priamy postup na celoštátnu prehliadku amatérskeho činoherného a hudobného divadla – „30. Belopotockého Mikuláš”
Slovenské pohronské javisko Levice za inscenáciu hry Ivana Bukovčana: ” Slučka pre dvoch”

– zaradenie do širšieho výberu na celoštátnu prehliadku amatérskeho činoherného a hudobného divadla „30. Belopotockého Mikuláš ” – DS J.G. Tajovského Bánov – J. Barč Ivan: “Dvaja”

– priamy postup na celoštátnu prehliadku ochotníckeho tradičného a dedinského divadla „26. Divadelné Šurany” – DS Hľadanie pri MsKS, MO MS a ZO ZDOS Tlmače za inscenáciu hry Istvána Őrkényho: “Tótovci” (Dobrodinec) v režii Aleny Senešiovej

– zaradenie do širšieho výberu na celoštátnu prehliadku ochotníckeho tradičného a dedinského divadla „26. Divadelné Šurany” – DS pri MO MS Domadice za inscenáciu hry M. Kukučína : “Dies irae” v réžii Eriky Píšiovej

– priamy postup na celoštátnu súťažnú prehliadku divadla mladých „FEDIM Senica 2000″ – Občianske združenie Pôtoň Zlaté Moravce za inscenáciu hry Karola Horvátha: “Ochladzuje sa” v réžii Ivy Jurčovej

– zaradenie do širšieho výberu na celoštátnu súťažnú prehliadku divadla mladých „FEDIM Senica 2000″ – Divadlo Šok Šaľa za inscenáciu hry V.Dúca a R. Hatalu „Oči” v réžii Františka Držíka ml.

Individuálne ceny

– Ive Jurčovej za réžiu inscenácie OZ Pôtoň Zlaté Moravce „Ochladzuje sa”
– Ive Jurčovej za dramaturgiu hry I. Bukovčana „Slučka pre dvoch”
– Simone Lukáčovej za ženský herecký výkon v inscenáciách „Ochladzuje sa” a „Slučka pre dvoch”
– Edovi Šebianovi za mužský herecký výkon v hre „Slučka pre dvoch”
– Lucii Grausovej za ženskú epizódnu postavu Ágiky Tótovej v hre „Tótovci” (Dobrodinec)
– Petrovi Červenému za stvárnenie postavy Truffaldina v hre „Sluha dvoch pánov”